Autorkou tejto zaujímavej knihy je popredná svetová autorita v oblasti kolaboratívnej a vzťahovej inteligencie 21. storočia. Je americkou občiankou prvej generácie indického pôvodu z rodiny lekárov. Bola zaradená medzi 30 najlepších svetových profesionálov v oblasti manažmentu, prednáša po celom svete, je spisovateľkou, koučkou a rečníčkou v mnohých svetových spoločnostiach a fórach. Je to vzdelaná žena, má tituly z významných amerických univerzít: Harward, MIT Sloan a Wharton School. To je obdivuhodné!
Jej kniha pozostáva z úvodu, troch častí, záveru, prílohy a poznámok. Každá časť knihy obsahuje príslušné kapitoly. Celú knihu tvorí 10 kapitol. V úvode autorka objasňuje ako je v 21. storočí nevyhnutne potrebné vedieť efektívne komunikovať a riešiť problémy spojené s riadením globálnych, viacgeneračných, maticových a virtuálnych tímov pracovníkov. Pýta sa: „Ako mám ľuďom rôzneho veku a pracovného štýlu, ktorí sa len zriedkakedy stretávajú osobne, pomôcť efektívne komunikovať?“ (s. 6). Problémy ľudí v komunikácii sú, podľa nej, spôsobené digitálnymi nástrojmi, ktoré nás síce v mnohom oslobodili, ale… „Naša neschopnosť vysporiadať sa s vedľajšími účinkami našich žiarivých digitálnych nástrojov – e-mailov, textových správ, PowerPointu – meniacich komunikáciu vytvárala rozsiahle nedorozumenia a konflikty, ktoré sa následne prejavovali ako všeobecná úzkosť, strach, nedôvera a paranoja.“ (s. 6-7). Riešenie týchto komunikačných problémov vidí autorka v uplatnení a poznaní zručnosti, ktorú nazvala digitálna reč tela. Túto zručnosť, jej podstatu, možnosti a limity, veľmi podrobne preštudovala, analyzovala a snažila sa ju začleniť do manažérskej praxe lídrov mnohých podnikov a spoločností v rôznych odvetviach počas svojich vystúpení doma a vo svete.
Zle pochopená digitálna reč tela, alebo skôr neexistencia súboru všeobecne dohodnutých pravidiel, spôsobuje vo svete na pracoviskách, v komunitách, v rodinách veľké problémy. Ľudia o tom vedia, ale nijako nekonajú, hovoria si, veď predsa vieme čítať a písať. Ale ako to robiť v digitalizovanom svete, v ktorom už všetci dnes žijeme? „Ako môžeme znovu nadviazať skutočnú dôveru a vzťahy, bez ohľadu na vzdialenosť? Tým, že vytvoríme základné pravidlá pre jasnú komunikáciu v modernom digitálnom svete.“ (s. 15).
Autorka v tejto knihe ponúka konkrétne stratégie ako rozlúštiť signály a náznaky toho, kto býva v komunikácii vypočutý, komu sa dostane uznanie, a čo bude v tomto meniacom sa svete vykonané. „Mojim poslaním je pomôcť vám zblížiť sa s kýmkoľvek – intelektuálne, emocionálne, osobne i profesijne – a umožniť vám vyniknúť ako dôveryhodnému, priamemu lídrovi bez ohľadu na vzdialenosť. (s. 16). O to ide autorke v tejto knihe.
Prvá časť knihy má názov Digitálne prvky štýlu. V jej 3 kapitolách autorka dôkladne a fundovane objasňuje podstatu tejto súčasnej medziľudskej komunikácie, ktorá sa prejavuje, ani nie tak hovorením, alebo konaním, ale skôr písaním. Ide viac menej o vizuálnu formu komunikácie. „Zhruba 70 percent celkovej komunikácie medzi tímami sa dnes deje virtuálne. Každý deň odošleme približne 306 miliárd e-mailov a priemerný človek denne odošle 30 e-mailov a vybaví ich 96.“ (s. 21). Pritom až v 50-tich percentách e-mailov je zle interpretovaná „intonácia“ e–mailov. Dôvodom je strata neverbálnych fyzických signálov, obťažné vnímanie emócií v digitálnom priestore pracovísk. Prečo je to tak? Autorka v knihe zdôvodňuje: preto, že sme bezradní, pretože signály neverbálnej komunikácie sa väčšinou tvoria v komunikácii tvárou v tvár. Narušená je naša schopnosť pomáhať, zle sme načasovaní, nie sme povinní a nemusíme odpovedať hneď, obrazovky nám zmenili tradičnú reč tela, technológie umožňujú vytvárať masky. „Digitálna reč tela ponúka systematický prístup k pochopeniu znakov digitálneho sveta rovnako, ako interpretujeme znaky fyzického sveta. Identifikuje a vysvetlí vyvíjajúce sa normy a signály digitálnej komunikácie v podnikoch a tým pomôže vytvoriť súbor spoločných očakávaní pre komunikáciu bez ohľadu na vzdialenosť. (s. 26).
Autorka, na príkladoch, tak ako v každej kapitole celej knihy, prehľadne porovnáva rozdiely medzi tradičnou rečou tela a digitálnou rečou tela. Autorka píše, že ak chceme pochopiť túto novú komunikáciu, musíme pochopiť štyri zákony digitálnej reči tela. Sú to: viditeľné uznanie, starostlivá komunikácia, sebavedomá spolupráca a úplná dôvera. V tejto časti knihy predstavuje s prehľadom každý zákon, no kľúčovú, hlavnú pozornosť uvedeným zákonom venuje až v druhej časti knihy.
Prvým zákonom digitálnej reči tela je viditeľné uznanie. Vedie nevyhnutne k väčšiemu rešpektu a dôvere. „Viditeľné uznanie spočíva v tom, že sme pozorní a vnímaví k druhým a zároveň im oznamujeme „rozumiem vám“ a „vážim si vás“ … znamená, že sme vždy vnímaví k potrebám a časovým plánom druhých ľudí… znamená, že chápeme, že starostlivé a pozorné čítanie e-mailov v našej schránke je novým umením načúvať.“ (s. 29). Je to vlastne akt, prostredníctvom digitálnych kanálov, zaslania ekvivalentu úsmevu, alebo poďakovania.
Starostlivá komunikácia predstavuje druhý zákon digitálnej reči tela. Zahŕňa neustále úsilie o minimalizáciu rizika nedorozumení a nesprávnej interpretácie tým, že budeme svoje slová a svoju digitálnu reč tela vyjadrovať čo najjasnejšie. „Starostlivá komunikácia znamená, že sa ľudia musia zhodnúť na tom, či je daný projekt nutný, alebo či je v súlade s podnikovými cieľmi.“ (s. 31). Ak tomu tak nie je, mrhá sa časom, stráca sa energia a nálada na pracovisku sa mení z nadšenia na skľúčenosť. Komunikácia medzi ľuďmi na pracovisku je potom nezrozumiteľná a nejasná.
„Tretí zákon, zákon sebavedomej spolupráce sa týka slobody vedome riskovať a zároveň dôverovať, že ostatní vaše rozhodnutia podporia.“ (s. 32). Znamená to tiež umožniť ľuďom reagovať s rozvahou a trpezlivosťou, namiesto aby ste na nich tlačili, aby v nepretržitej prevádzke reagovali na všetko okamžite. Sebavedomá spolupráca, podľa autorky „… znižuje pravdepodobnosť, že sa súčasne ocitnete v pasci medzi prílišnou a nedostatočnou pozornosťou.“ (s. 33).
Štvrtý zákon digitálnej reči tela je zákon úplnej dôvery. Funguje až po zvládnutí prvých troch zákonov a prináša 360- stupňové nasadenie. Slovo „úplná“ je kľúčové v tomto kontexte. Prečo? Lebo keď máme úplnú dôveru, dostávame od ľudí maximum. „Úplne dôverovať neznamená, že rozšírime bezpodmienečnú dôveru na všetkých, najmä na ľudí, s ktorými sme v minulosti mali negatívne skúsenosti, alebo nevyriešené vzťahy. Úplná dôvera sa naopak vzťahuje k pracovnému prostrediu, kde nikto nestráca čas riešením maličkostí, kde nejednoznačne formulovaná správa, alebo oneskorená odpoveď automaticky nevyvoláva strach, úzkosť, alebo neistotu a kde s dôverou predpokladáme, že všetci sú na našej strane. To je v dnešnej dobe celkom veľká požiadavka, ale úplná dôvera funguje.“ (s. 34). Aj tu autorka na konkrétnych príkladoch uvádza rozdiely medzi tradičnou a digitálnou rečou tela, čo je veľmi zrozumiteľné, transparentné a užitočné pre prax.
Ďalšie kapitoly tejto časti pojednávajú o mocenských hrách a o úzkosti v digitálnej sfére, o nejednoznačnosti správ, o problémoch interpretácie v digitálnom svete, o stručnosti správ, o spomalených reakciách na správy, o mlčaní, o formálnosti a obradnosti v digitálnej reči tela, o tom, ako čítať medzi riadkami. „Dnes má stručný e-mail napísaný uhladeným písmom s bodkou na konci poslednej vety moc zastrašiť na vzdialenosť tisícov kilometrov. Nadšenie a pokyvovanie hlavou pri osobných schôdzkach sa dnes prejavuje výkričníkmi, emodži s rýchlymi odpoveďami.“ (s. 65). Autorka sa zaoberá tiež tým, ako sa reálna reč tela prenáša na obrazovke do slov, do interpunkcie, do načasovania a do voľby média, ako môžu byť slová zle interpretované a ako nad slovami získať kontrolu, než dáme povel „Odoslať!“.
V druhej časti knihy pod názvom Štyri zákony digitálnej reči tela autorka presvedčivo dokazuje ako môžu uvedené signály a prezentované témy ovplyvňovať pracovné tímy. „Ako môžeme digitálnu reč tela využiť k prejaveniu uznania (viditeľné uznanie), k nájdeniu zhody (starostlivá komunikácia), k novému definovaniu tímovej práce v digitálnej ére (sebavedomá spolupráca) a nakoniec k spojeniu týchto troch pilierov dohromady, aby sme vytvorili tímy, vyznačujúce sa pocitom bezpečnosti (úplná dôvera).“ (s. 97). Rešpektovanie štyroch zákonov digitálnej reči tela.
Autorka v tejto druhej časti knihy na príkladoch z praxe podrobne rozoberá každý z uvedených zákonov s odporúčaniami ako optimalizovať priebeh a implementáciu digitálnej reči tela do podnikovej praxe.
Tretia časť knihy má názov Digitálna reč tela naprieč rozdielmi. Autorka sa v kapitolách detailne zaoberá ako možno posilniť angažovanosť, produktivitu a morálku svojho tímu, napriek odlišnostiam, ba práve vďaka pochopeniu digitálnych signálov reči tela. Píše nielen o poznatkoch z teórie skúmanej problematiky, ale aj z vlastnej životnej skúsenosti, keďže je sama Američankou indického pôvodu, ktorá sa narodila a vyrastala v Spojených štátoch a zažívala podobné situácie. Rozoberá ďalej otázky vplyvu pohlavia na digitálnu komunikáciu, skúma čo hovorí žena a čo hovorí muž, zamýšľa sa nad genderovými, predsudkami v kontexte digitálneho priestoru, porovnáva digitálnu reč tela muža a digitálnu reč tela ženy. Všetko cez optiku uvedených 4 zákonov digitálnej reči tela. Autorka poskytuje skutočne kvalifikované rady ako zlepšiť svoju digitálnu reč tela, svoju digitálnu komunikáciu v spoločnosti, berúc do úvahy generačné rozdiely ľudí a kultúru, v ktorej vyrastali a žili.
„Podstatou efektívnej digitálnej reči tela je prispôsobenie komunikácie, a to nielen tak, aby zodpovedala prirodzeným preferenciám jednej generácie oproti druhej, ale aby prispela ku splneniu danej úlohy.“ (s. 221).
V tejto tretej časti knihy autorka ponúkla súbor osvedčených postupov, ako môžu sociálne pohlavie, generácie a kultúrne zázemie ovplyvňovať vnímanie digitálnych signálov reči tela. Autorka v závere časti knihy vyzýva – nebáť sa diskutovať o odlišnostiach, pretože to umožňuje ľuďom viditeľne prejaviť uznanie. Vyzýva ďalej – byť vždy pripravený, čo znamená pripraviť si starostlivú komunikáciu, čo v konečnom zmysle vedie k sebavedomej spolupráci bez ohľadu na rozdiely. Odporúča na schôdzach zapojiť všetkých členov tímu do komunikácie a zabezpečiť pre nich rovnaké podmienky. „Ak zavediete rovnaké podmienky a budete to presadzovať od samého začiatku, máte veľkú šancu, že vybudujete kultúru úplnej dôvery.“ (s. 245).
V závere knihy autorka sumarizuje, že väčšinu informácií komunikujeme virtuálne, ale nie je to iba doplnok tradičnej reči tela. „Fyzická reč tela a digitálna reč tela sú neoddeliteľné. V skutočnosti digitálna reč tela pretvára fyzickú reč tela, verbálnu komunikáciu, a dokonca i spôsob nášho myslenia.“ (s. 247). Digitálne nástroje zmenili celú našu komunikáciu s ľuďmi, pomáhajú preklenúť problémy medzi introvertným a extrovertným štýlom komunikácie ľudí, digitálna reč tela znižuje trenie medzi ľuďmi, obmedzuje byrokraciu a vytvára univerzálny jazyk v 21. storočí. Toto všetko je, podľa autorky knihy „…. dôležité pre dosiahnutie väčšej miery dôvery, prepojenia a autenticity, čo nám umožňuje lepšie komunikovať, budovať pevnejšie vzťahy a zmeniť spôsob, akým vedieme, milujeme, vytvárame vzťahy a žijeme.“ (s. 250). Múdre slová autorky je vhodné si pamätať.
Obsahom prílohy knihy je Sprievodca digitálnou rečou tela, kde autorka úplne detailne prezentuje kroky a postupy ako pracovať v tíme s digitálnou rečou tela, uvádza príklady a výklady využitia rôznych štýlov tejto komunikácie. Ponúka tímové cvičenia, týkajúce sa digitálnych štýlov aktívnym uplatňovaním preberaných štyri zákonitostí a kvíz pre vytvorenie prostredia úplnej dôvery na pracovisku. Oceňujem, tak ako vždy, deväť strán precízne uvedených poznámok ku každej časti kapitoly v každej časti knihy.
V tejto knihe je možné stretnúť sa s témami, ktoré ma profesijne vždy najviac zaujímali, ako sú verbálna a neverbálna komunikácia, hľadanie a budovanie dôvery medzi ľuďmi v komunikácii. Akosi organicky k nim pribudla téma digitálnej reči tela, keďže žijeme v digitálnej dobe, poznamenanej dlhodobou covidovou karanténou. Aj sama autorka napísala túto knihu počas nej. Je to v každom ohľade optimisticky napísaná kniha, no pre vyváženie netreba zabudnúť aj na negatívne stránky digitálnej doby a v nej uplatňovanej komunikácii.
Knihu jednoznačne odporúčam pre všetkých, ktorých zaujíma tradičná komunikácia, pre tých, ktorých zaujíma digitálny svet a jeho komunikácia a absolútne pre tých, ktorých pracovným prostredím je „home office“. Myslím si, že oni to najviac ocenia.
