Prvoplánovo ma zaujal najprv názov tejto knihy a potom i jej obsah a spracovanie. Názov je biblického pôvodu, je súčasťou Žalmov 107:27 „V závrati jak opilí se potáceli, s celou svou moudrostí byli v koncích.” A v slovenskom preklade: „Knísali sa a tackali ako opití, boli v koncoch so všetkou svojou múdrosťou.“ Toto biblické motto vpísali doň na začiatku knihy jej dvaja autori, ktorí pri písaní knihy čerpali, okrem iného, z plodných diskusií s mnohými spolupracovníkmi a kolegami.
Je vhodné tu uviesť, kto sú jej anglickí autori. Prvý z autorov, Dutton, je spisovateľom a bádateľom na voľnej nohe, vyštudoval teológiu, má doktorát z religionistiky, bol hosťujúcim profesorom na niekoľkých európskych univerzitách, napísal viacero ďalších kníh z problematiky, ktorá ho zaujímala, vrátane genealógie, náboženstva, inteligencie. Rozhovory o jeho výskumoch prinášajú mnohé svetové periodiká, rádiá a noviny. Druhý z autorov tejto knihy, Woodley of Menie získal univerzitné vzdelanie v odboroch evolúcia, ekológia, environmentálna biológia. Zaujímal sa potom tiež o ľudskú evolučnú a behaviorálnu ekológiu, o teóriu životnej histórie, o osobnosť, primatológiu a o teóriu všeobecnej inteligencie. V štúdiu tejto ostatnej oblasti je najviac známy, pretože realizoval výskum, ktorý ukázal, že všeobecná inteligencia ľudí klesá. Za tieto zásluhy bol tento jav poklesu v akademických kruhoch nazvaný „Woodleyho efekt“. Aj tento autor má bohatú vedeckú publikačnú činnosť, knižnú, časopiseckú a aj popularizačnú mediálnu činnosť v súvislosti so skúmanou problematikou a svojím výskumom.
Uvedená kniha vyšla v českom preklade v slovenskom vydavateľstve Sol Noctis. Organickou súčasťou knihy je dvadsaťosem strán poznámok, vrátane odkazov na citované zdroje a pramene, čo predstavuje štyristotri záznamov! V knihe je zaradených dvanásť funkčných grafov a štyri tabuľky. Radosť čítať a recenzovať takéto dielo.
Recenzovaná kniha je rozčlenená do trinástich kapitol, v ktorých autori spoločne objasňujú a obhajujú svoje predikcie, svoje hypotézy, svoje dôkazy, svoje názory, ako aj poznatky mnohých autorov v priebehu niekoľkých storočí. Kniha prináša šokujúce, ale fascinujúce poznatky, ktoré dlho zostávali v slonovinovej veži vedy, boli nepoznané a neznáme ľuďom, ktorých sa táto problematika osobitne týka.
V prvej kapitole s názvom Veríte tomu, že sme kedysi dostali človeka na Mesiac? autori píšu, že veda hľadá odpovede v teóriách, ktoré vysvetľujú problémy tak, že sa pritom opierajú o čo najmenší možný predpoklad. Tento princíp logickej úspornosti sa nazýva Occamova britva. „Hovorí, že najjednoduchšia teória je vo svete vedy teóriou najprijateľnejšou. Ak môžeme vysvetliť dve oddelené udalosti tou istou teóriou, je to lepšie, než mať dve rozdielne teórie pre každú z týchto udalostí. V tejto knihe sa pokúsime dokázať, že tou najjednoduchšou teóriou, opierajúcou sa o čo najmenšie kvantum predpokladov a vysvetľujúce, prečo nie sme schopní letieť na Mesiac, či opäť dostať Concorde do vzduchu je tá, že sa stávame menej inteligentnými.“ s.15-16. Svoje kontroverzné tvrdenia sa snažia autori dokazovať vlastnými výskumami. V kapitole objasňujú čo je to inteligencia a prečo je dôležitá. Uvádzajú, že inteligencia je schopnosť vyriešiť komplexné problémy a urobiť tak v čo najkratšom možnom čase. „Hodnota dedičnosti inteligencie u dospelých jedincov je 0,8, čo znamená že 80% variácií hodnôt inteligencie medzi jednotlivcami je spôsobená genetickými činiteľmi (dedičnosť v hodnote 1 by znamenala, že 100% týchto variácií je spôsobená geneticky)“ (s. 16). Autori teda uvádzajú, že „… inteligencia je z 80% dedičná, t. j. 80% rozdielov medzi ľuďmi je spôsobené genetickými činiteľmi, z čoho vyplýva, že inteligencia v drvivej väčšine prípadov odráža inteligenciu rodičov.“ (s. 34).
S inteligenciou silno koreluje socioekonomický status. Autori píšu, že vzhľadom na to, že v prostredí, v ktorom žijeme „… stávame sa zdatnejšími v istých veľmi úzkych zručnostiach, v skutočnosti sa stávame menej inteligentnými z hľadiska „jadra“ kognitívnej schopnosti, t. j. všeobecnej inteligencie (general intelligence). Stávame sa menej inteligentnými dokonca relatívne závratným tempom. Za posledných sto rokov sme možno stratili celých 10 bodov IQ: to je rozdiel medzi bežným policajtom a bežným učiteľom.“ (s. 18). Autori tejto knihy tvrdia, že to nie je možné ignorovať. V kapitole potom podrobne vysvetľujú svoj plán dokazovania, že miera ľudskej všeobecnej inteligencie sa znížila.
V druhej kapitole s názvom Čo je to tá inteligencia autori rozoberajú koncept inteligencie, doložene preukazujú vedecky platný koncept inteligencie, ako aj IQ testy, ktorými sa inteligencia dlhodobo meria. Informujú o rôznych druhoch inteligencie, o vzťahu inteligencie a IQ testov, o príčinách rozdielov v inteligencii. Veľmi fundovane odpovedajú autori knihy na otázky typu: „Čo ale myslíte tou inteligenciou?“, „V rôznych kultúrach znamená inteligencia niečo iného.“, „Nepoznáme gény v pozadí inteligencie, takže len špekulujeme.“ „Existujú rôzne druhy inteligencie.“, „Inteligencia je koncept silne naviazaný na modernú západnú spoločnosť.“, „Inteligencia a hodnotenie ľudí podľa ich IQ prináša morálne nepríjemnosti a je to veľmi nebezpečné.“. Autori kapitolu uzavierajú tým, že inteligencia je extrémne dôležitá. „Ľudia, ktorí sú veľmi inteligentní, môžu robiť zložitejšie veci a môžu ich robiť rýchlejšie. Rôzne meradlá inteligencie vzájomne korelujú, tým je možné z nich vyvodiť „jadro“ intelektuálnej schopnosti, alebo g-faktor, ktorý je práve tým, čo predikuje mieru, v ktorej sú ľudia schopní riešiť zložité problémy efektívnejšie. Inteligencia okrem toho predikuje celú paletu životných úspechov, od dosiahnutého vzdelania, po dlhodobé zdravie. Je možné ju relatívne presne merať IQ testami.“ (s. 41).
V tretej kapitole s názvom Ako a prečo došlo k výberu v prospech inteligencie? autori upriamili pozornosť na darwinovský výber inteligencie, vrátane pohlavného výberu, sociálneho výberu či skupinového výberu. Analyzovali výber v prospech inteligencie u zvierat, analyzovali ľudskú spoločnosť predindustriálneho Anglicka – lovcov, zberačov a pastierov, vplyv kresťanstva, plodnosť obyvateľstva v ranom novoveku, vrátane nemanželských detí a vzostup sociálnej mobility v tomto období.
Štvrtá kapitola kladie v názve otázku: Existujú dôkazy, že inteligencia až do priemyselnej revolúcie rástla? Autori sa v nej snažia ukázať, že priemerná inteligencia v Európe rástla až do nástupu priemyselnej revolúcie, pretože bohatstvo so zreteľom na inteligenciu – vo veľkej miere určovalo, koľko vašich detí prežije. V kapitole autori uviedli a podrobne analyzovali tie ukazovatele inteligencie, ktoré sa v priebehu dejín menili v predindustriálnej dobe. Boli to úrokové miery, gramotnosť, schopnosť počítať a justičné násilie. Ako ďalšie ukazovatele možno, podľa autorov knihy zaradiť: veľkosť hlavy, stav demokracie a politickú stabilitu, vplyv korupcie, vraždu a genetické zmeny od doby bronzovej po súčasnosť.
Názov piatej kapitoly knihy je Čo je to osobnosť? V kapitole autori prehľadne preskúmali koncept osobnosti, pretože je nevyhnutne potrebný pre pochopenie géniov, o ktorých mala byť reč v šiestej kapitole, ktorá ale v tejto knihe absentuje! V podstate je však zahrnutá v texte piatej kapitoly. Možno chyba vydavateľa …? Autori tu rozoberajú uznávanejší model štruktúry osobnosti v modernej psychológii osobnosti, v ktorom možno nájsť päť esenciálnych osobnostných faktorov, ktorým sa hovorí Veľká päťka. Každý má dve krajnosti: pozitívnu a negatívnu. Sú to: extroverzia – introverzia, emočná stabilita – neurotizmus, svedomitosť – impulzívnosť, prívetivosť – neprívetivosť, otvorenosť: intelekt – uzavretosť: inštrumentalizmus. „Týchto päť osobnostných rysov (okrem otvorenosti: intelektu) sa považuje za nezávislé na hodnotách IQ a naše výsledky v meraní týchto rysov predikujú, ako sa budeme správať.“ (s. 83). V kapitole sa ďalej rozoberá všeobecný faktor osobnosti, ako dochádza ku vzniku osobnosti a prečo existujú rozdiely. Podľa autorov je to nevyhnutné preto, aby sme pochopili génia a preto, že génia vytvára určitá neobvyklá kombinácia inteligencie a osobnosti. Autori kladú otázku, či sa géniovia stávali bežným javom z historického hľadiska. „Všeobecný záver je, že ak stretnete génia v skutočnom živote, môžete ho ľahko odpísať ako púheho „blázna“. Géniovia s veľkou pravdepodobnosťou nebudú príjemní, či priateľskí, budú mať neobvyklé záujmy a snáď sa budú obliekať, či hovoriť veľmi neobvyklým spôsobom. Budú obsesívni. Môžu vykazovať mnoho príznakov toho, čo sa nazýva Aspergerov syndróm, t. j. jemnou formou autizmu, asociovanou s ťažkosťami pochopiť pocity iných.“ (s. 88). V kapitole autori veľmi podrobne, až detailne popísali osobnosť veľkého anglického génia sira Isaaca Newtona. Zamýšľali sa nad evolúciou géniov v spoločnosti a tému rezumujú takto: „Aby došlo k zrodu génia, dostupný genofond nesmie byť malý – v takom prípade bude zrod génia nepravdepodobný (šanca na získanie správnej kombinácie génov bude príliš malá). Génius sa preto s najväčšou pravdepodobnosťou narodí rodičom, ktorí majú normálnu inteligenciu a normálnu osobnosť, pričom tento génius bude mať súrodencov, ktorí sa budú viac podobať svojim rodičom, než jemu. Génius bude veľmi odlišný od svojej rodiny. Ako sme už povedali, génius je abnormalitou nielen z hľadiska inteligencie, ale i kreativity a osobnosti.“ (s. 94). Autori tiež ukázali, že medzi rokmi 1450 a 1850 došlo k nárastu počtu géniov na počet obyvateľov, t. j. k nárastu superinteligentných ľudí s veľmi špecifickou osobnosťou, ktorí priniesli prevratné nové idey.
Siedma kapitola má názov Ako to, že sa výber v prospech inteligencie prevrátil? Autori píšu o viacerých vedcoch, ktorí predpovedali že inteligencia po nástupe priemyselnej revolúcie bude klesať. Títo vedci vypozorovali, buď subjektívne, alebo prostredníctvom korelačných štúdií, skúmajúcich nepriame ukazovatele inteligencie „… existuje mnoho dôkazov, že v priemyselných spoločenstvách je plodnosť negatívne asociovaná s IQ. Existuje mnoho dobre zdokumentovaných štúdií tohto procesu, čo znamená, že k tomuto javu s najväčšou pravdepodobnosťou dochádza vo všetkých vyspelých krajinách. Aby sme to povedali čo najjednoduchším spôsobom, čím sú ľudia inteligentnejší, tým majú priemerne menej detí.” (s. 102). Podobné trendy zistili v USA, v Británii, v Rusku, v Taiwane, v Číne, v Kuvajte. Autori zisťovali prečo je to tak. Kľúčovými ukazovateľmi prečo majú inteligentnejší ľudia menej detí sa javili tieto: úroveň vzdelania, antikoncepcia, túžba po deťoch, benefity sociálneho štátu, feminizmus a najkontroverznejší činiteľ, znižujúci priemernú inteligenciu v rozvinutých krajinách – imigrácia z menej rozvinutých krajín. Toto je tenký ľad v dnešnej dobe, v dobe v akej sa nachádza dnes spoločnosť sveta. Autori tejto knihy sú vedci, ktorí uvažujú a zvažujú fakty ako vedci. „Jeden problém spojený s vedou je pre mnohých ťažko pochopiteľný, a to, že veda sa snaží porozumieť povahe sveta a predstaviť čo najjednoduchšie vysvetlenie toho, čo sa deje a také vysvetlenie sa samozrejme musí opierať o dôkazy. Veda tu nie na to, aby niekoho utešovala, alebo aby sa snažila udržať spoločnosť pohromade.“ (s. 118- 119). Autori v knihe uvádzajú zistené vedecké fakty o vzťahu imigrácie a inteligencie v ľudskej spoločnosti, konkrétne na príklade Dánska (s. 120-121). „Imigrácia z nezápadných krajín na západ je potenciálnym prispievajúcim faktorom k poklesu IQ v západných krajinách. K tomuto poklesu by však dochádzalo i keby nebolo žiadnej imigrácie. Imigrácia proste tento proces len zrýchľuje.” (s. 121). Záver tejto kapitoly vychádza zo zaujímavých výsledkov výskumu iných vedcov (1929-2015), ktorý ukázal, že aj medzi krajinami existujú rozdiely v priemernom IQ. Tieto výsledky ukázali, že „… priemerné IQ krajiny silno predikuje, aké vysoké skóre daná krajina dosiahne na viac-menej akomkoľvek civilizačnom ukazovateli, čo vás napadne: dosiahnuté vzdelanie, priemerný zárobok, miera demokracie, korupcia, kvalita stravy, očakávaná dĺžka života, detská úmrtnosť, prístup k čistej vode, či sanitačné podmienky, zločinnosť, liberálnosť, racionálnosť, dokonca i pocit šťastia.” (s. 122). Toto je veľmi zaujímavé zistenie …
V ôsmej kapitole s názvom Ja som ale počul, že v skutočnosti sme všetci chytrejší pojednávajú autori knihy o tzv. Flynnovom efekte, ktorý spočíva v tom, že pri porovnaní starých testov IQ s výsledkami moderných IQ testov sa nedala prehliadnuť skutočnosť, že ľudia dosahujú čím ďalej, tým lepšie výsledky v týchto testoch. Autori knihy zisťovali, ako je to možné, veď keď je inteligencia silne dedičná a bola po dlhú dobu negatívne asociovaná s plodnosťou, malo by skóre IQ klesať. Ako to, že stúpa a tak rýchlo? Ďalšie skúmania ukázali, že skóre v IQ testoch nerástlo rovnomerne, ale len v prípade veľmi špecifických schopností. „Ukazuje sa, že Flynnov efekt stojí na raste skóre vo veľmi špecifických zručnostiach, ktoré sú len slabo asociované so všeobecnou inteligenciou. Zdá sa, že ide o špecializované abstraktné rozumové zručnosti, súvisiace so schopnosťou klasifikácie, respektíve so schopnosťou myslieť vedecky a analyticky.” (s.125).
V deviatej kapitole pod názvom Skutočne existujú nejaké podložené dôkazy, že všeobecná inteligencia klesá? autori knihy predkladajú dôkazy o tom, že ukazovatele všeobecnej inteligencie, ktoré sú spoľahlivejšie v meraní zmien inteligencie v rámci dlhších časových období, skutočne preukazujú úpadok inteligencie. Tento pokles všeobecnej inteligencie z genetických príčin je známy ako Woodleyho efekt, pretože to on zhromaždil o ňom potrebné dôkazy a údaje. K dôkazom poklesu patrí napr. meranie jednoduchej reakčnej doby, rozlišovanie farieb, používanie veľmi náročných slov, spätné rozpätie čísel, priestorové vnímanie, Piagetovo fázovanie vývinu, úroveň géniov a makroinovácií, kreativita, chronometrický dedičný faktor všeobecnej inteligencie, znečistenie prostredia. V závere kapitoly sa autori knihy pýtajú: mali by sme vám toto hovoriť? A ich odpoveď je nasledovná „… všeobecná inteligencia so všetkou pravdepodobnosťou klesá práve tak, ako to predpokladáme. Nie je však našim úmyslom zvestovať skazu, či neodôvodnene špekulovať. Špekulácia je slovo, ktorým sa útočí na vedcov, ktorých tvrdenia sa iným vedcom nepáčia. Ach aké paralely! Špekulácia je definovaná ako „vyslovovanie domnienok bez podložených dôkazov.“ Videli sme však, že g je motorom v pozadí civilizačného vývoja. Nie je to teda ani hlásanie skazy, ani špekulácia, keď sa povie, že pokles g povedie k civilizačnému prevratu. Disponujeme „podloženými dôkazmi“, o ktoré môžeme tieto tvrdenia oprieť.“ (s.153).
V desiatej kapitole nazvanej Čo to znamená, že civilizácie neustále postupujú procesom vzostupu a úpadku? autori uvádzajú, že existujú tri základné koncepcie dejín: lineárna koncepcia, cyklická koncepcia a pád. Každú z nich argumentačne vysvetľujú, uvažujúc pritom o pokroku v dejinách, o cykloch v dejinách, o modernej teórii spoločenských cyklov, o vysvetlení týchto javov prostredníctvom všeobecnej inteligencie, čo je zvlášť pozoruhodné. Pojednávajú tak i o vplyvoch určitej náboženskosti ľudí, o cnosti a rovnosti, o zmene podnebia, ktoré spolu súvisia.
V jedenástej kapitole knihy, ktorá má názov Vidíme proces vzostupu a pádu všeobecnej inteligencie i v iných civilizáciách? ukazujú autori, že staroveký Rím – rovnako ako my dosiahol inteligenčný vrchol vďaka primeranému výberu, avšak časom sa plodnosť začala s inteligenciou asociovať negatívne, čo spôsobilo úpadok a kolaps Ríma, ale aj úpadok a kolaps civilizácií v Číne a na Strednom východe.
Názov dvanástej kapitoly znie: Dosiahla západná civilizácia vrchol svojho cyklu? Autori knihy tvrdia, že západná civilizácia kolabuje a že kolabuje v dôsledku klesajúceho g, dôkazy o tom, že g na Západe stúpalo až do éry priemyselnej revolúcie predložili i v tejto knihe, v dôsledku čoho civilizácia neustále robila kroky dopredu. „Avšak v dôsledku priemyselnej revolúcie sa tento výber v prospech g prevrátil, a ako sme preukázali, seriózny vedecký pokrok sa spomalil a stále sa spomaľuje.” (s. 191). Autori predstavujú proces vývoja západnej civilizácie na základe metafory striedania ročných období. Civilizácia má svoju jar, leto, jeseň a zimu, ktoré sú v knihe zaujímavo charakterizované. Autori knihy vedia, že „… táto kapitola sa skladá z možných paralel a dohadov. Na základe dostupných dôkazov sa však nezdá, že by tieto hypotézy boli nerozumné či prehnané – mnohými z nich sa vážne zaoberajú akademici z rôznych príbuzných odborov. Všetko nasvedčuje tomu, že západná civilizácia prešla všetkými fázami cyklu … a že teraz vstupuje do svojej zimy. Nie je to len špekulácia.“ (s. 199-200).
Trinásta kapitola nesie názov Vyhasínanie svetla. Autori sa tu snažia riešiť, ako sa vymaniť z civilizačnej zimy predtým, než dôjde ku kolapsu civilizácie, ako porozumieť tomu, že civilizácie sú cyklické a že naša civilizácia stojí na prahu staroby. Naše g už nie je také vysoké ako kedysi. Úkony typické pre spoločnosť s vysokým g sa pre nás stanú čímsi neuskutočniteľným. Sme na počiatku zimy. Pripraviť sa na toto, znamená prijať to ako fakt. Inú možnosť ponúkala už eugenika, ktorá má však, najmä v súčasnom období neprijateľné asociácie a konotácie. Ďalšou možnosťou je podporovať a vychovať géniov, identifikovať ich potenciál, poskytnúť im priestor k tomu, aby vytvárali svoje geniálne diela. Aj náboženstvo je cesta a možnosť. Posledná poznámka knihy znie: Bezútešný zimný slnovrat. Posledná veta knihy znie veľmi realisticky, až poeticky: „Prišla zima a bude ešte chladnejšie. Teplo sa oblečte.“
Kto by si mal túto knihu prečítať? Kniha je napísaná na rozhraní odborného vedeckého a popularizačného štýlu, trochu šokujúca, trochu kontroverzná, informačne veľmi bohatá, plná doložených dôkazov, tabuliek a grafov, poznámok a odkazov na zdroje. Mohli by si ju teda prečítať najmä intelektuáli, ktorí pracujú so svojou inteligenciou a zaujíma ich, čo ich čaká a neminie v súčasnosti i v budúucnosti, nahliadnúc aj do minulosti.
