Veľmi neskromne uvediem, že moja vedecká minulosť v SAV a učiteľská erudícia na univerzite mi často umožňovala a prinášala možnosť recenzovať také knižky, ktoré boli takmer vždy doložené mnohostranovými poznámkami a registrami uvádzaných autorov. Také knihy som sama nakoniec aj vyhľadávala a rada som o nich písala recenzie.
Takou je aj knižka Hannah Freyovej, profesorky matematiky na University College London, ktorá je svetovo uznávanou popularizátorkou vedy, a teda predovšetkým matematiky. Uvádza sa, že má v sebe vzácnu schopnosť sprostredkovať zábavnou formou vedecké poznatky aj tým, ktorí matematiku nemilujú a neobľubujú. Knižku vydalo nakladateľstvo Doubleday/ Penguin Random House v roku 2018. Jej zvláštny názov má formu sloganu. Autorka to hneď na začiatku knižky vysvetľuje tak, že ide o tradíciu zo sedemdesiatych rokov, kedy sa táto fráza rozblikala na obrazovke populárnej učebnice programovania. Fráza „Ahoj svet“ znamenala prvý okamih, kedy ste si mohli so svojim počítačom pokecať, vysvetlila. Táto fráza odvtedy spája programátorov a všetky počítače, ktoré boli kedy naprogramované. „„Ahoj svet“ je pripomienkou momentu dialógu medzi človekom a strojom. Situácia, kedy je hranica medzi kontrolujúcim a kontrolovaným prakticky neznateľná. Znamená začiatok partnerstva – spoločnú cestu možností, na ktorej jeden bez druhého nemôže existovať.“ (s. 10)
V úvode textu mojej recenzie vyberám zo svetových recenzií na uvedenú knižku:
… kniha poskytuje jedno z najlepších a najzrozumiteľnejších vysvetlení, ako fungujú algoritmy …
… autorka dokáže závažnú tému nadľahčiť svojím jasným štýlom, pútavými príbehmi a charakteristickým zmyslom pre humor …
… je jedným z najlepších vylíčení veľmi komplexnej problematiky …
… kniha spája matematickú erudíciu s rozprávačským talentom a kladie dôležité otázky o algoritmoch a ľuďoch – a o ich spoločnej budúcnosti …
Čo to teda je ten algoritmus? V pedagogickej encyklopédii sa uvádza, že toto slovo pochádza z arabského osobného mena al-Khwarizom, prešlo cez latinské algorismus a znamená jednoznačný predpis na riešenie danej úlohy s určitým počtom krokov. Vyjadruje sa formou slov, grafov, vzorcov, tabuliek a operátorov… Jeho vlastnosti sú: determinovanosť – presné určenie, čo sa má v jednotlivých krokoch urobiť; rezultatívnosť – musí viesť k výsledku a masovosť – platí pre celú triedu úloh rovnakého typu. Je to kľúčový pojem kybernetiky a programovania.
A ako vidí, čo je algoritmus , autorka knižky? „Algoritmy, neviditeľné kúsky kódu, ktoré tvoria ozubené kolesá a páky vo veku moderných strojov, dávajú svetu všetko od sociálnych médií po vyhľadávače, od satelitnej navigácie po systémy, odporúčajúce hudbu, a sú rovnako pevnou súčasťou našej modernej infraštruktúry, ako ňou boli a sú mosty, budovy a továrne. Nájdeme ich v nemocniciach, súdnych sieňach i automobiloch. Používajú ich policajné sily, supermarkety i filmové štúdiá. Naučili sa, čo máme a čo nemáme radi, radia nám, na čo sa dívať, čo čítať a s kým chodiť. A po celú tú dobu majú skrytú moc pomaly a jemne meniť pravidlá toho, čo to znamená byť človekom.“ (s. 12)
Toto autorka píše v Úvode knižky a na ďalších jej stranách bude odhaľovať podstatu algoritmov, konfrontovať ich moc s nezodpovedanými otázkami, ktoré vyvolávajú. Keďže je vedkyňa, snaží sa byť, a aj je objektívna v ich hodnotení. Píše s nezaujatím, že pri algoritmoch ide o pochopenie vzťahu medzi človekom a strojom. Veď i samotný stroj zostavil a používa človek. A preto sa ďalej pýta, kto sme, kam ideme, ako nás ovplyvňujú technológie. Na príkladoch uvádza ako algoritmy spolupracujú s nami ľuďmi, opravujú naše chyby, riešia naše problémy, ale aj vyrábajú problémy nové …
Knižka je autorkiným hľadaním odpovedí na otázku, či má algoritmus pre spoločnosť jasný prínos, preto uvádza nielen jeho možnosti, ale sa pýta aj na jeho limity. Celá knižka je rozdelená do siedmych kapitol, s Úvodom, Záverom, Poďakovaním a Registrom. Knižka je napísaná odborným a zrozumiteľným štýlom, obsahuje 33 strán poznámok! Autorka knižky ďakuje 60-im ľuďom z tímu nakladateľstva, ktorí rôznym spôsobom prispeli k písaniu a vydaniu knižky, ďakuje i 15-im recenzentom, ktorí autorke tak isto prispeli radami k úspešnému vydaniu knižky a samozrejme svojej 8 člennej rodine za podporu a dôveru. Ona je však nepochybne dušou tejto knižky.
Už len názvy kapitol knižky sú v súvislostiach s algoritmom veľmi zaujímavé. Sú to tieto názvy: Moc, Dáta, Spravodlivosť, Lekárstvo, Automobily, Zločin a Umenie. Obsah jednotlivých kapitol predstavuje spojenie ľudí s algoritmami. Spojenie ľudí a počítačov. Spojenie ľudí a matematiky. Spojenie ľudí a stroje.
V kapitole Moc ešte spresňuje pojmy, keď píše, že algoritmus je séria logických inštrukcií, ktoré hovoria ako od začiatku do konca splniť úlohu. Ide o zoznam postupných krokov, ktoré majú takmer vždy matematický obsah. Uskutočňujú sekvenciu matematických operácií – pomocou rovníc, aritmetiky, algebry, infinitezimálneho počtu, logiky a pravdepodobnosti – a prekladajú to do počítačového kódu. Dáta sú z reálneho sveta, ako aj úlohy a zadania.
Algoritmov je nespočetné množstvo s rôznymi cieľmi, trikmi. Možno ich však členiť do 4 kategórií: 1. Stanovenie priorít: vytvorenie zoznamu. Ide o vytvorenie nejakého poriadku v obrovskom množstve možností. 2. Klasifikácia: výber kategórie. Existujú algoritmy, ktoré dokážu automaticky vytriediť a odstrániť nevhodný obsah na YouTube ap. 3. Asociácia: hľadanie odkazov. Zoznamovacie algoritmy navrhujú partnerov na základe svojich zistení.
4. Filtrovanie: vyčlenenie toho, čo je dôležité. Algoritmy rozpoznávajúce reč, oddeľujú signál od šumu, aby mohli dešifrovať to, čo hovoríte.
Prevažná väčšina algoritmov je vytvorená tak, aby uskutočňovala kombináciu uvedených princípov. Postupy, ktoré algoritmy používajú možno predstaviť v dvoch paradigmách: 1. Algoritmy založené na pravidlách. Sú zostavené človekom a sú priame a jednoznačné. Napr. recept na tortu. 2. Algoritmy založené na strojovom učení. Sú účinné pri riešení problémov, kde zoznam inštrukcií by nebolo možné spísať. „Pre niekoho je predstava algoritmu pracujúceho bez vyslovených inštrukcií receptom na katastrofu. Ako môžeme ovládať niečo, čomu nerozumieme? Čo keď schopnosti vnímavých superinteligentných strojov presiahnu schopnosti ich stvoriteľov? Ako zaistíme, že umelá inteligencia (AI), ktorej nerozumieme a ktorú nedokážeme ovládať, nezačne pracovať proti nám?“ (s. 23) Autorka píše, že tá chvíľa je ešte veľmi ďaleko. V kapitole rozoberá na konkrétnych prípadoch stretnutia umelej inteligencie s ľudskou hlúposťou, odhaľuje zákulisie fungovania algoritmov, zvažovaním vlastného úsudku proti úsudku počítača. „… kritickou súčasťou procesu je práve ľudský element: že mať človeka s právom veta, ktorý preveruje návrhy algoritmu pred rozhodnutím, je jediný rozumný spôsob, ako sa vyhnúť chybám.“ (s. 31) Autorka kriticky hodnotí najmä tie algoritmy, ktoré nás obklopujú, ktoré nás ovplyvňujú priamo. Sú to tie, ktoré obchodujú s najdôležitejšou modernou komoditou – s dátami. Kapitolu končí skepticky, keď píše o malom vplyve na silu a dosah pre „… algoritmy, ktoré potichu sledujú náš pohyb po internete, pre tie, ktoré zhromažďujú naše osobné informácie, napádajú naše súkromie a odhaľujú našu povahu, aby mohli jemne ovplyvniť naše správanie. V tejto osudnej zmesi zle cielenej dôvery, moci a vplyvu sa skrývajú dôsledky s potenciálom zásadne zmeniť našu spoločnosť.“ (s. 34)
Mnoho konkrétnych príkladov uvádza autorka v kapitole Dáta. Veľké obchodné reťazce rýchlo pochopili a rozpoznali hodnotu údajov o jednotlivcoch. Verní zákazníci supermarketov predstavujú obrovský objem predaja. Vernostné klubové karty, kupóny ovplyvňujú nákupné správanie zákazníkov. Disponovanie využívaním čísel kreditných kariet zákazníkov a odpovedí v prieskumoch vedie k tomu, aby obchod prepojil zákazníkov so všetkým, čo si kedy v obchode kúpili, umožňuje to obchodu detailne analyzovať ako ľudia nakupujú. Meniť nákupné správanie ľudí, prostredníctvom on-line nákupov. „Zakaždým keď nakupujete on-line, zakaždým, keď sa prihlásite k odberu informačného bulletinu, alebo sa zaregistrujete na internetových stránkach, alebo sa spýtate na nové auto, alebo vyplníte záručný list, alebo si kúpite nový dom, alebo sa zaregistrujete k voľbám – skrátka zakaždým keď poskytnete nejaké svoje údaje – sú informácie o vás zhromažďované a predávané sprostredkovateľovi dát.“ (s. 43)
Sprostredkovateľ skombinuje dáta, porovná informácie, ktoré si niekto kúpil a získal a vytvorí o nás podrobnú zložku – dátový profil digitálneho tieňa. V doslovnom zmysle slova. V rámci databázy poskytovateľa by ste si potom mohli otvoriť digitálny súbor s identifikačným číslom, (identifikátorom, o ktorom vám nikto nikdy nepovie) a ten obsahuje stopy všetkého, čo ste kedy urobili. „Vaše meno, dátum narodenia, vaše náboženské vyznanie, ako trávite dovolenku, k čomu používate svoju kreditnú kartu, váš majetok, vašu váhu, vašu výšku, vaše politické preferencie, vaše hazardné návyky, zdravotné postihnutie, aké užívate lieky, či ste prekonali potrat, či sú vaši rodičia rozvedení, či máte sklony k závislosti, či ste obeť znásilnenia, vaše názory na obmedzenie zbraní, vašu predstieranú sexuálnu orientáciu a mieru vašej dôverčivosti .Existujú tisíce a tisíce podrobností v tisícoch a tisícoch zložkách a súboroch uložených kdesi na ukrytých serveroch, prakticky o každom z nás.“ (s. 43-44)
Autorka knižky hovorí, že to má mnoho výhod, keď sa nám predkladajú veci, ktoré zodpovedajú našim záujmom a potrebám. Ale zároveň uvádza, že je veľa problémov, keď sa ľudia začnú rozčleňovať do kategórií, podľa toho akí sú. Problémy môžu byť až hrozivé, môže ísť až o zneužitie. Ani zákon ich neuchráni. Veľké internetové firmy majú modely založené na myšlienke mikro- cielenia. Autorka celkom odhaľujúco píše: „Sú to obrovské mašinérie, poskytujúce priestor pre reklamu a zarábajúce peniaze tak, že milióny užívateľov aktívne navštevujú ich webové stránky, klikajú na ne, čítajú sponzorované príspevky, sledujú sponzorované videá a dívajú sa na sponzorované fotky. V každom zákutí internetu sa v pozadí skrývajú algoritmy, ktoré obchodujú s informáciami, o ktorých neviete, že ich majú a nikdy ste im ich neposkytli. Z vašich najosobnejších súkromných tajomstiev robia obchodnú komoditu.“ (s. 47)
Niekedy sa to môže nahýbať až cez istú strašidelnú čiaru. Bude to vtedy „… keď sa o vás bez vášho vedomia zhromažďujú súkromné a citlivé informácie, aby vami bolo možné manipulovať.“ (s. 50)
Autorka v tejto súvislosti v knižke podrobne zanalyzovala škandál britskej politickej poradenskej spoločnosti Cambridge Analytica, ktorá vytvorila algoritmus, ktorý by mohol vyvodiť niečiu osobnosť čisto podľa lajkov na Facebooku, neskôr aj na Twitteri. Plánovala výsledky využiť v reklame, ktorú vydávala za žurnalistiku. Osobnostné profily voličov využívala táto spoločnosť vo volebnej kampani v amerických prezidentských voľbách. „Cambridge Analytica predkladala manipulatívne falošné správy užívateľom Facebooku na základe ich psychologických profilov.“ (s. 53) Bola to veľká emocionálna manipulácia, ktorá ukázala, ako tieto metódy môžu ovplyvniť, ako ľudia hlasujú a ako, za čo utrácajú svoje peniaze. Je zaujímavé, že je nemožné určiť, aký veľký to všetko malo v skutočnosti vplyv na prezidentské voľby v USA, ktoré vyhral Donald Trump.
Autorka v tejto kapitole otvorene píše, že voľný prístup k okamžitým globálnym komunikačným sieťam, k bohatstvu ľudského poznania na dosah dlane, najnovšie informácie zo sveta nie sú zadarmo. Sú zaplatené reklamami. Taká je naša dohoda s nimi! „Voľne dostupné technológie na oplátku za vaše dáta a možnosti využívať ich k vášmu ovplyvňovaniu a vykorisťovaniu. To najlepšie a to najhoršie z kapitalizmu v jednej jednoduchej výmene.“ (s. 55)
V kapitole Spravodlivosť sa autorka zamýšľa nad posudzovaním viny a udeľovaním trestu v súvislosti s využitím algoritmov v súdnych procesoch. Nie je to exaktná veda a sudca nemôže zaručiť precíznosť vo výkone. Podľa nej, kedykoľvek majú sudcovia možnosť voľne posudzovať prípady, robia to celkom nekonzistentne. Dokonca v tom hrá rolu určitý element šťastia.
Riešením dosiahnutia konzistentnosti sudcu by bolo odobratie mu možnosti robiť vlastné uváženie. Súdiť podľa predpísaných rozsudkov, vraj ako v niektorých častiach Austrálie, či federálne v USA. Získanou presnosťou sa však stratí iný druh spravodlivosti. Žiadny systém nie je dokonalý, sú v ňom súperiace krivdy, existuje v ňom chaos protikladných nespravodlivostí. Na scénu môže preto nastúpiť algoritmus, ktorý prekvapivo môže zaručiť aj konzistentnosť a aj spravodlivosť. Nemôže rozhodnúť o vine, ale môže použiť údaje o jednotlivcovi k výpočtu rizika recidívy. Autorka pripúšťa, že algoritmus bude robiť chyby, ale jej záver je nasledovný: „Dobre navrhnutý a riadne regulovaný algoritmus vám prinajmenšom pomôže zbaviť sa systematického skreslenia a náhodnej chyby. Nemôžete zmeniť celú skupinu sudcov, zvlášť, ak vám oni sami nie sú schopní povedať, na základe čoho vlastne robia svoje rozhodnutia.“ (s. 88)
V kapitole knižky Lekárstvo autorka píše o často diskutovanej presnosti diagnostiky niektorých závažných ochorení. Ide napr. o predikciu a klasifikáciu onkologických chorôb. Autorka píše o zámere v tejto oblasti spojiť sily človeka a stroja. „Algoritmus odpracuje bežnú drinu pri hľadaní obrovského množstva informácií v obrázkoch, pričom zdôrazní niekoľko kľúčových oblastí záujmu. Potom to prevezme patológ. Nezáleží na tom či stroj označí bunky, ktoré nie sú rakovinové, ľudský expert to môže rýchle skontrolovať a odstrániť označenie tých, ktoré sú v poriadku. Tento druh screeningového partnerstva s algoritmom nielen ušetrí množstvo času, ale tiež zvýši celkovú presnosť diagnózy na ohromujúcich 99,5%.“ (s. 101) Autorka vychádza z presvedčenia, že algoritmy (pravdepodobne) pomôžu, no nie podľa zložitých kategórií patológov, ale môžu ponúknuť lepšiu diagnostiku pri hľadaní anomálií, skrytých v malých úlomkoch dát, ktoré ľudskí lekári nedokážu nájsť. V kapitole je veľa presvedčivých konkrétnych príkladov, ktorými autorka potvrdzuje svoje názory na využitie algoritmov v diagnostike závažných ochorení. Aj v tejto oblasti vidí mnoho problémov, napr. v neprepojených, chaotických a neštruktúrovaných údajoch o zdravotníckej starostlivosti. Nepripomína nám to niečo? Problémom je ochrana súkromia, dôverných až intímnych informácií o každom z nás. Nepripomína nám to niečo? Údaje o zdravotnej starostlivosti človeka sú rozprávanie o jeho živote. „Pokiaľ niekto vlastní vaše genetické údaje, vie tiež niečo o vašich rodičoch, o vašich súrodencoch a o vašich deťoch.“ (s. 116) A akonáhle je to vonku, niet cesty späť. „Nemôžeš zmeniť svoju biologickú podstatu, alebo ju poprieť. Pokiaľ niekto získa vzorku tvojej DNA, nemôžeš ju zmeniť. Môžeš ísť na plastickú operáciu tváre, môžeš nosiť rukavice, aby si skryla odtlačky prstov, ale tvoja DNA je tu vždy. Navždy je s tebou spojená.“ (s. 116) Nepripomína nám to niečo?
Je to vždy veľká dilema: mať veľký prospech z otvorenosti lekárskych záznamov voči algoritmom, ale … vzdáme sa súkromia, možnosti krádeže údajov, zneužitia voči nám, obetovania súkromia? Ide o genetické testovanie, o gigantické databázy genetických údajov s miliónmi vzoriek. „Je to rovnaké ako v prípade internetových gigantov, s tým rozdielom, že sme odovzdali ako súčasť obchodu svoju DNA, teda rozdávame tie najosobnejšie údaje, ktoré máme.“ (s. 118) Je to biznis, nie je to pre spoločnosti len nejaký bonus, je to ich hlavný podnikateľský zámer. Anonymita sa len sľubuje. Nepripomína nám to niečo? Autorka píše o varovaniach, aby sa naša DNA neocitla v neznámych databázach, s tým, že nás nikto nemôže nútiť podstúpiť vyšetrenie proti svojej vôli. „Jediným spôsobom, ako sa vyhnúť tomuto druhu diskriminácie, je na prvom mieste, že sa nikdy nenecháme testovať. Niekedy môže byť nevedomosť skutočne blažená.“ (s. 120) Nepripomína nám to niečo? Zavedenie algoritmov v akomkoľvek aspekte života, bude vždy vyvažované medzi súkromie a verejné blaho, medzi jednotlivca a populáciu, medzi výzvy a priority. Problémom, podľa autorky knižky zostáva, keď sú prínosy algoritmov nadhodnocované a riziká sú skryté. Nepripomína nám to niečo?
V kapitole knižky s názvom Automobily autorka rovnako fundovane píše o využívaní a o problémoch algoritmov v doprave na zemi a vo vzduchu. Ide napr. o automobily samo riadené bez šoféra, o autopilotoch v leteckej doprave. Podrobne popísala a rozobrala napr. prípad letu Air France 447, počas ktorého zahynulo všetkých 228 ľudí na palube. Pravdepodobne analýza záznamov z čiernej skrinky ukázala, že piloti neskoro a zle a nesprávne nahradili autopilota a v panike spôsobili pád lietadla. „Autopilot, ktorý v dátach nedokázal rozumne čítať, spustil v kabíne poplach a preniesol zodpovednosť na ľudskú posádku.“ (s. 143) Aj v tejto kapitole uviedla autorka konkrétne príklady ako chápať využitie algoritmov, predovšetkým v automobilovom priemysle. Píše o tom takto: „Pokiaľ má všetko správne fungovať, musíme tomu prispôsobiť svoj spôsob myslenia. Musíme sa zbaviť myšlienky, že by autá mali zakaždým fungovať dokonale a pripustiť, že zatiaľ čo mechanické zlyhanie môže predstavovať vzácnu udalosť, algoritmické zlyhania v dohľadnej dobe takmer iste ničím výnimočným nebudú.“ (s. 150) Dilemy v tejto oblasti zostávajú, veď ako možno zistiť, že dobré je dostatočne dobré, na cestách a vo vzduchu?
O využívaní algoritmov v policajnej práci píše autorka knižky v kapitole pod názvom Zločin. Aj v nej, na základe konkrétnych prípadov vrážd, uviedla, že pomocou algoritmov bolo možné vyriešiť niekoľkoročné neobjasnené prípady niekoľkých zločinov. Napr. algoritmus geoprofilovania útočníkov sa osvedčil v policajnej praxi a stále je využívaný. Ide však v tejto oblasti najmä o predvídanie trestných činov a o zamedzenie kriminality občanov. „… algoritmus vlastne nedokáže povedať, čo sa stane v budúcnosti. Nie je to krištáľová guľa. Môže predvídať len riziko budúcich udalostí, nie udalosti samotné – a v tom je nepatrný, ale dôležitý rozdiel.“ (s. 164) Ide o vytváranie prediktívnych policajných algoritmov, ktoré predstavujú prísľub do budúcnosti. Rovnakou samozrejmosťou modernej policajnej práce a prísľubom dobrej budúcnosti spoločnosti sú algoritmy rozpoznávania tváre. Pracujú s fotografiami, s 3D zábermi, merajú parametre tváre a porovnávajú ich s databázou známych tvárí s cieľom zistiť identitu, ktorá je zobrazená. Algoritmy sú v tomto úspešnejšie ako ľudia. Kritickým bodom je však nasledovné: „… podobnosť spočíva v oku diváka. Bez presnej definície podobnosti nemôžete merať ako odlišné sú dve tváre a nebude existovať žiadna prahová hodnota, od ktorej môžeme povedať, že sú dve tváre identické. Nemôžete definovať, čo to znamená byť dvojníkom, alebo povedať, ako častá je určitá tvár, ani – a to je najdôležitejšie – nemôžete stanoviť pravdepodobnosť, že je na dvoch obrázkoch rovnaký jedinec.“ (s. 175) Je preto potrebné pracovať s týmito algoritmami opatrne. Polície sveta v súčasnosti disponujú miliónmi portrétov našich tvárí, nainštalované kamery odhaľujú pri cestovaní všetkých, od hľadaných zločincov, po obyčajných chodcov. Autorka v závere kapitoly vyjadruje naliehavú potrebu regulácie algoritmov v prípadoch trestnej činnosti. „Môže to dopadnúť tak, že sa nakoniec rozhodneme, že by mali existovať určité limity pre dosah algoritmov. Že niektoré veci by sme nemali analyzovať a počítať. Možno je v tom trochu sentimentu, ktorý konieckoncov platí i mimo svet zločinu. Nie snáď kvôli nedostatku snahy samotných algoritmov. Ale pretože – možno – existujú veci, ktoré sú mimo možností nezaujatého stroja.“ (s. 183)
Algoritmy vo svete umenia sú obsahom ostatnej kapitoly recenzovanej knižky pod názvom Umenie. Zaoberá sa v nej súvislosťami popularity, kvality, rebríčkami filmových, hudobných a knižných hitov a bestsellerov s využívaním algoritmov v pozadí. Moderné algoritmy sú bežne schopné predvídať zdanlivo nepredvídateľné, ako píše autorka knižky. Všetko je v tejto oblasti možné, pretože ako jeden spisovateľ na adresu prípadného úspechu istého filmu povedal: „Nikto nič nevie.“ V umení nie je vždy možné a ani vhodné kvantifikovať kvalitu. Autorka píše o tom takto: „… v našom estetickom uznaní umenia hrá rolu kontext a nie je možné vytvoriť pevné meradlo pre estetickú kvalitu, ktorá by fungovala vždy a všade. Bez ohľadu na štatistické techniky, alebo triky umelej inteligencie, alebo algoritmy strojového učenia, ktoré nasadíte, keď sa snažíte podstatu umeleckej dokonalosti podchytiť za pomoci čísel. Je to ako snažiť sa zovrieť v dlaniach dym.“ (s. 198) Autorka dopĺňa myšlienky, že skutočné umenie nie je možné vytvoriť náhodne. Existujú hranice dosahu algoritmov. Nedá sa všetko kvantifikovať. Medzi všetkými číslami a štatistikami jej chýba odpoveď na otázku – aký je to pocit byť človekom.
V Závere nastoľuje filozofickú dišputu o vzťahu človeka a stroja. Algoritmy, ktoré sú vytvorené, sú užitočné, ale spôsobili i mnoho komplikácií, ktoré bude potrebné čo najskôr objasniť a vysvetliť. Kvintesenciou celej tejto knižky je nakoniec veta: „Vo veku algoritmov nie je nič dôležitejšie ako ľudia.“ (s. 212)
Čo napísať na záver tejto mojej komentovanej recenzie, ako som ju sama tak nazvala?
Je to, podľa mňa vynikajúca knižka, ktorej predchádzala vynikajúca správa o jej vzdelanej a múdrej autorke, exaktnej vedkyni, ktorá vie priblížiť pomerne zložitú problematiku čísel, štatistiky, pravdepodobností a algoritmov v rôznych oblastiach ľudskej činnosti. Rozhodne ju odporúčam nielen prečítať, ale aj preštudovať, najmä tým, ktorých sa téma knižky profesijne dotýka.
