Autorom tejto, podľa mňa, pozoruhodnej knihy je profesor histórie na súkromnej Americkej katolíckej univerzite vo Washingtone. Ako dlhoročný pedagóg po čase zistil, že stále viac svojho času venoval odpovediam na otázky, týkajúce sa aktivít katedry a fakulty, ako výučbe a ďalšej odbornej a vedeckej práci. Išlo o rôzne kvantitatívne prístupy, pravidelné akreditácie, evaluácie, čísla, dáta, sumáre, výkazy, rankingy. Stal sa svedkom toho, že sa ujala dokumentácia výkonnosti, pričom, ako píše, mnoho informácií nebolo k žiadnemu reálnemu úžitku a v skutočnosti ich nikto ani nečíta. Podnietilo ho to k tomu, že začal hlbšie skúmať „povahu síl, ktoré viedli k tomuto nehospodárnemu odkláňaniu času a práce” (s. 20).
Po preštudovaní rôznych administratívnych prístupov a správ začal skúmať „historické a kultúrne korene a súčasné prejavy tejto kultúry meranej a odmeňovanej výkonnosti, ktorá prestupuje stále viac inštitúcií” (s. 21). V tomto skúmaní vychádzal z dôkladného prehľadu odbornej literatúry v oblasti ekonómie, politiky, histórie, antropológie, psychológie, sociológie, verejnej správy a organizačného správania. Využil aj vedecké poznatky o reálnom správaní učiteľov, profesorov, doktorov a policajtov v reálnom svete. Uviedol, že jeho kniha je založená na syntéze a na skúmaní mnohých autorov, ktorí disfunkcie toho, čo nazval „posadnutosť metrikami” podrobne analyzovali a zdokumentovali vo svojich odboroch. Sám o tom píše toto: „Najcharakteristickejším rysom posadnutosti metrikami je snaha o náhradu úsudku nástrojom založeného na skúsenostiach štandardizovaným meraním. To preto, že úsudok je chápaný ako niečo osobné, subjektívne a prospechárske. Naproti tomu sa predpokladá, že metriky poskytujú dáta, ktoré sú tvrdé a objektívne.“ (s. 17, prel. M. S.). Dôkazom exaktnosti autora je dvadsaťštyri (!) strán odkazov, poznámok, citácií a parafráz, ktoré autor uverejnil v tejto knihe a osem strán menného a vecného registra, rovnako vypovedajúce o autorovi.
Autor knihu rozčlenil do štyroch kapitol, počnúc úvodom, kde vo vnútri jednotlivých kapitol spracoval v šestnástich častiach vyargumentované názory, poznatky a zistenia o meraní. Už tu jasne uvádza všeobecné východiská problému: „hrátky (hrajkanie) s číslami sa vyskytujú v každej oblasti: v práci polície, v základnom, strednom i vysokoškolskom vzdelávaní, v medicíne, v neziskových organizáciách a samozrejme tiež v biznise. A tieto manipulácie sú len jednou skupinou problémov, ktoré sa nutne objavujú, ak používame čísla výkonnosti ako základ odmeňovania, alebo sankcií. Existujú veci, ktoré možno merať. Existujú veci, ktoré má zmysel merať. Ale čo možno merať, nie je vždy to, čo má zmysel merať; čo je merané, nemusí mať žiadnu súvislosť s tým, čo skutočne chceme vedieť. Cena merania môže byť väčšia než jeho prínos. Veci, podliehajúce meraniu, môžu odvádzať úsilie od vecí, o ktoré nám skutočne ide. A meranie nám môže dávať skreslené údaje – údaje, ktoré síce vyzerajú solídne, ale sú v skutočnosti zavádzajúce.“ (s. 15, prel. M. S.).
V prvej kapitole knihy s názvom Argument vymedzuje autor základné pojmy tematiky, základné myšlienky, s ktorými v knihe pracuje. Charakterizuje hlavné zložky posadnutosti metrikami. „Posadnutosť metrikami je lipnutie na týchto presvedčeniach, navzdory ich nezamýšľaným negatívnym dôsledkom, ktoré sa objavia po ich uvedení do praxe. Dochádza k tomu, „pretože nie všetko, čo je dôležité, je merateľné a mnohé z toho, čo je merateľné, nie je dôležité“ (s. 28). Autorovu myšlienku, že kedykoľvek je odmena spájaná s meraním výkonu, posadnutosť metrikami vyzýva k manipuláciám, je potrebné si dobre i dnes zapamätať.
V nasledujúcej časti kapitoly autor prehľadne klasifikuje najčastejšie typy chýb v používaní metrík výkonnosti. Rozlišuje najprv skreslenie informácií, ktoré zahrňuje meranie toho, čo možno najľahšie merať, no nemusí to byť najdôležitejšie a to je prvá príčina disfunkcie metrík. Merajú sa jednoduché veličiny, ale potrebný výstup je zložitý a už sa nemeria.
Ďalšími typmi skreslenia sú meranie vstupov, namiesto výstupov a zhodnocovanie kvality informácií štandardizáciou „Kvantifikácia poskytuje totiž numerickú informáciu, ktorá umožňuje ľahké porovnávanie ľudí a inštitúcií, pričom takéto zjednodušenie môže prinášať skreslenie …“ pretože to, že veci urobíme porovnateľnými často znamená, že ich zbavíme ich kontextu, histórie a významu (s. 32). Pri meraniach je vždy prítomná nevyhnutná snaha o manipuláciu metrík vtedy, keď na nich veľmi záleží. Formy manipulácie môžu byť, podľa autora nasledovné: manipulácia prikrášľovaním, kedy sa hľadajú jednoduchšie ciele metriky s menej náročnými problémami. Je to aj zlepšovanie čísel znížením štandardov, napr. keď sa úspešnosť ukončenia vysokoškolského štúdia dá zvýšiť znížením štandardov pre úspešné štúdium. Ďalšou manipuláciou je zlepšovanie čísel vynechávaním, alebo skresľovaním dát, napr. v polícii, keď sa vynechajú nepohodlné prípady, alebo sa klasifikujú tak, že v podstate vymiznú z merania, sú ohodnotené ako menej závažné, alebo sa nezaregistrujú. Výraznou manipuláciou je podvádzanie: „fenomén, ktorého frekvencia rastie v priamej väzbe na dopady konkrétnych metrík“ (s. 32).
Druhá kapitola s názvom Pozadie objasňuje históriu podstaty merania, merania podľa indikátorov výkonnosti v školskom systéme, ale i v manažmente podnikov, ovplyvnených taylorizmom a narastajúcim vplyvom účtovníctva v priemysle, biznise a v armáde. Autor tento posun zdôvodňuje takto: „Jedným smerom posadnutosti číslami bol vzostup manažérskych konzultantov vybavených manažérskymi zručnosťami kvantitatívnej analýzy, ktorých prvou zásadou bolo: Pokiaľ niečo nemôžete zmerať, nemôžete to ani riadiť.“ (s. 41). Je potrebné uviesť, že autor vychádza v knihe najmä z kontextu americkej spoločnosti.
V texte tejto kapitoly sa autor pýta, prečo sa stali metriky tak obľúbenými, keď je s nimi toľko problémov. Jednou z odpovedí môže byť, že ubúda dôvera v spoločnosti a stúpa dopyt po meranej zodpovednosti a transparentnosti. „A čísla vytvárajú ovzdušie objektivity; vylučujú totiž subjektívny úsudok … Čísla tiež dávajú pocit … transparentnosti a objektivity. Značný diel ich príťažlivosti spočíva v tom, že sú podľa všetkého okamžite pochopiteľné pre všetkých.“ (s. 43). Tam, kde je v kultúrach nízka spoločenská dôvera, je badateľné úsilie o meranie zodpovednosti. Autor tak hovorí o bludnom kruhu, kde nedostatok spoločenskej dôvery vedie k apoteóze metrík a viera v čísla prispieva k zmenšovaniu dôvery v úsudok. V priebehu kvantifikovateľných meraní zohrávajú svoju úlohu aj ekonomické sily a snahy manažmentu uchopiť zložité procesy organizácie a potom použitie „čísel“ je tou najpriamejšou skratkou k pochopeniu chodu organizácie.
Obľúbenosť metrík je daná i rozšírením informačných technológií. Vynález a rýchle rozšírenie elektronických tabuľkových procesorov, zanášanie dát do tabuliek a spracovanie čísel má však svoje dôsledky. Aj problém odmeňovania za výkon spočíva, podľa autora, v príliš jednoduchej a hlboko skreslenej predstave o ľudskej motivácii. „Je naivné predpokladať, že sú ľudia motivovaní len túžbou po peniazoch a že sú motivovaní len vnútornými odmenami.“ (s. 53). Ktorá z motivácií je dôležitejšia – vonkajšia či vnútorná, to je stála otázka pre viaceré vedné disciplíny. V knihe venoval autor pozornosť i filozofickej stránke metrík, ako z hľadiska protagonistov, tak i z hľadiska kritikov na oboch stranách politického spektra. Pojmy „zodpovednosť“ a „meranie výkonnosti“ sa stalo mantrou biznismenov, politikov a zákonodarcov nielen v Spojených štátoch, ale aj inde vo svete.
Tretia kapitola s názvom Chybné meranie všetkého? Prípadové štúdie je zostavená z ilustratívnych prípadových štúdií, pomocou ktorých kvalifikovane skúma aktuálne výsledky metrík, ich úspechy a nedostatky v rade oblastí, vrátane základného, stredného a vysokoškolského vzdelávania. Rovnako ich skúma tiež v oblasti zdravotníctva, polície, armády, biznisu, filantropie a zahraničnej pomoci.
Oblasť vysokoškolského vzdelávania považuje autor za epicentrum svojho skúmania fenoménu posadnutosti metrikami. Autor podrobne rozoberá možnosti získať zmysluplný vysokoškolský titul a stručne skepticky rezumuje, že väčšina z tých, ktorí chcú ísť na vysokú školu, nemá na to preukázané schopnosti a potrebuje absolvovať prípravný kurz. „Vysoké školy, verejné i privátne sú sčasti porovnávané a odmeňované na základe úspešnosti dokončenia štúdia, čo je jedno z kritérií, podľa ktorých sa vysoké školy umiestňujú v rebríčkoch a v niektorých prípadoch sú i financované … To vedie k tomu, že výsledky nasledujú financovanie. Tým, že umožní viac študentom prejsť, demonštruje vysoká škola transparentne svoju zodpovednosť na základe svojej excelentnej metriky výkonu. Čo už tak transparentné nie je, sú znížené štandardy vyžadované pre dokončenie štúdia.” (s. 67). Vyššie počty vďaka nižším štandardom.
So zjavnou znalosťou problematiky autor píše o otázkach merania výkonu vysokých škôl pomocou metrík, ktoré sú sústredené na meraný výstup z každej katedry a inštitúcie. Kriticky sa vyjadruje i o vplyvnom súbore výkonnostných metrík vo vysokoškolskom vzdelávaní, ktorý predstavujú rebríčky univerzít (ranking). Hovorí o rankingových pretekoch. “Tieto rebríčky … sú dôležitým zdrojom prestíže; absolventi i členovia správnych rád sú posadnutí tým, aby ich inštitúcia bola hodnotená vysoko, rovnako ako i potencionálni donátori peňazí a samozrejme i potencionálni študenti. Zachovanie alebo zlepšenie rankingu sa stáva prioritou univerzitných rektorov a vrcholových manažérov.“ (s. 71). Autor uvažuje o kladných a záporných stránkach rankingu, ako aj o konkrétnych štátnych postupoch známkovania vysokých škôl v Spojených štátoch v nedávnej dobe.
Vyjadruje sa i k meraniu akademickej produktivity. „V snahe nahradiť úsudky o kvalite štandardizovaným meraním, niektoré rankingové organizácie, štátne inštitúcie a univerzitní manažéri prijali za štandard počet vedeckých publikácií produkovaných vysokou školou, alebo univerzitnými učiteľmi a tento počet určujú na základe komerčných databáz, ktoré takéto informácie zhromažďujú.“ (s. 72). Pripomína, že aj v akademickom svete, rovnako ako aj inde platí, že to, čo sa dá zmerať, dá sa tiež sfalšovať. V tejto oblasti chýba napr. úsudok, založený na profesijnej skúsenosti posúdiť váhu článku, v protiklade posúdenia meraním impaktového faktora článku. V tejto časti kapitoly autor veľmi kvalifikovane porovnáva, posudzuje a kriticky hodnotí dôsledky uplatňovania merateľných výsledkov v americkej vládnej politike, týkajúcich sa vzdelávania od materských škôl až po koniec strednej školy. Zavedenie výkonnostných metrík sa týka žiakov i učiteľov a často má experimentálny charakter, ktorý vždy nezvyšuje kvalitu vzdelávania. „Nie všetko, čo možno merať, možno zlepšiť – v prinajmenšom nie meraním.“ (s. 90).
Vo svojej knihe nemohol autor obísť oblasť zdravotníctva, kde sú metriky vo veľkej obľube. Majú v ňom rôzne úlohy. Prvou úlohou je informovanie a diagnostika. Ďalšou je verejné vykazovanie metriky pre zaistenie transparentnosti pre spotrebiteľa a pre konkurenciu v poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Treťou úlohou je platba za výkon, kde je zodpovednosť posilnená peňažnými odmenami alebo pokutami. Používanie metrík sa využíva tiež nielen pre zlepšenie bezpečnosti, ale aj pre obmedzenie nákladov v zdravotníctve.
Autor tu prezentuje rôzne názory na ranking v americkom systéme zdravotnej starostlivosti, pričom predstavuje tri konkrétne príbehy potenciálnych predností medicínskych metrík, vyvodzuje závery z úspešnosti ich uplatnenia a popisuje modelový prípad využitia metrík pri opätovnej hospitalizácii (readmisii) po prepustení pacienta z nemocnice, v pozitívnom, ale i v negatívnom zmysle. Jeho záver znie: „Väčšina organizácií, poskytujúcich zdravotnú starostlivosť dnes používa metriky pre účely zlepšenia kvality, od vylepšovania výsledkov konkrétnych postupov po optimalizáciu fungovania celej inštitúcie.“ (s. 106).
Významnou oblasťou, v ktorej sa využívajú metriky je polícia, ktorá sa prostredníctvom nich transformovala. Zmena, v zmysle zníženia násilnej kriminality v Spojených štátoch je právom, či neprávom pripisovaná práve zmenám v práci polície využívaním metrík formou systému Compstat. Je to systém pre analýzu zločinnosti a zodpovednosti policajtov. „Zahrňuje zber, analýzu a mapovanie dát o kriminalite v rýchlom časovom slede pre účely odhaľovania štruktúry trestných činov, spojené s týždennými poradami, na ktorých sa policajní manažéri zodpovedajú z výsledkov vo svojom okrsku.“ (s. 109). Problémom sú stále otázky o presnosti a spoľahlivosti štatistík kriminality. Vykazovanie zlepšení vytvára tlak na prekrúcanie a upravovanie čísel, z vážneho deliktu sa stane priestupok, ktorý sa už nedostane do jednotnej evidencie trestných činov. Autor uzaviera, že metriky v polícii majú užitočnú funkciu, no môžu byť menej spoľahlivé, alebo kontraproduktívne pri odmeňovaní a trestaní.
Aj americká armáda, ako najzložitejšia organizácia na svete sa snaží využívať metriky, v prinajmenšom od vojny vo Vietname, neskôr v Iraku a v Afganistane. Autor túto špecifickú súčasť spoločnosti popisuje, v danej súvislosti, slovami istého skúseného vojaka a experta, že v armáde je nutné metriky prispôsobiť zvláštnym okolnostiam prípadu – štandardizované metriky z minulých vojen nebudú fungovať a používanie tých najlepších metrík výkonnosti vyžaduje úsudok založený na skúsenostiach (s. 113). Čísla verzus úsudok zo skúsenosti.
V závere tejto kapitoly sa autor zaoberá otázkami využitia metrík v biznise a vo financiách. Píše, že firmy existujú preto, aby bohatli a ľudia, ktorí v nich pracujú, aby zarábali peniaze. „Zdá sa teda, že má zmysel, aby sa biznisoví manažéri snažili vzbudzovať čo najväčšie úsilie svojich zamestnancov tým, že prepoja ich finančné odmeňovanie čo najtesnejšie s ich merateľným prínosom k ziskom, ktoré firma vytvára.“ (s. 116). Na základe vedeckých analýz platenia za meraný výkon autor naznačuje mnoho problémov ako napr. paralyzujúci účinok platenia za meraný výkon na tvorivosť, sklon falšovať záznamy, zákonite nedokonalé meracie nástroje, obťažne definovateľná dlhodobá výkonnosť a sklon vonkajších motivácií vytesňovať vnútornú motiváciu. Analýzy potvrdili, že je výhodnejšie výkonnostné odmeňovanie pre top manažérov zrušiť a nahradiť ho vyšším fixným platom (s. 117). Autor tu tiež podrobne analyzuje prípadové štúdie vybraných amerických firiem, aby poukázal na problémy využívania metrík v biznise.
Autor sa dotkol aj svetovej finančnej krízy spred dvanástich rokov a príčinu vidí v snahe nahradiť úsudok, založený na miestnych poznatkoch, štandardizovanými metrikami, ktoré všetko ešte prehĺbili. Dnes si posadnutosť metrikami v biznise a vo financiách vyberá svoju daň, ako píše autor. „Biznis musí byť posudzovaný podľa viac než jedného indikátora výkonnosti. Zisk je určite dôležitý. Ale rovnako tak je v dlhodobom horizonte dôležitá dobrá povesť, podiel na trhu, spokojnosť zákazníkov a morálka zamestnancov, čo umožňuje prispôsobovať a hľadať riešenie nových problémov, ktoré sa na trhu nevyhnutne objavia.“ (s. 127).
V niektorých oblastiach metriky nesúvisia priamo s transparentnosťou a výkonnosťou. Napr. v intímnom svete ľudí. „V medziľudských vzťahoch, i tých najintímnejších, závisí úspech na stupni nejednoznačnosti a nepriehľadnosti, nie na poznaní všetkého, čo ten druhý robí, alebo dokonca, čo si myslí.“ (s. 136). Platí to rovnako aj pre politiku a vládu. Vhodný je istý stupeň nepriehľadnosti, keďže jednou z hlavných úloh politika je: „sprostredkovávať rozdielne záujmy a pocity a dosahovať také dohody, v ktorých sú prekonané rozdielne postoje“ (s. 136). Pre činnosť vlády platí v tejto súvislosti rozlišovanie medzi vládnymi vstupmi a vládnymi výstupmi. „Výstupy obsahujú dáta o spoločenských a ekonomických trendoch predkladané vládou rovnako ako výsledky činnosti vlády, ako napríklad vládne predpisy. Výstupy musia byť verejne prístupné. Oproti tomu, vstupy sú diskusie medzi politikmi a úradníkmi.“ (s. 137).
Transparentnosť vstupov môže byť nepriateľom dobrej vlády, píše autor knihy. Transparentnosť je tiež hazardom v diplomacii a je úplne fatálna pre tajné služby. „V medzinárodných vzťahoch, rovnako ako vo vzťahoch medziľudských mnoho postupov funguje, pokiaľ zostávajú nejednoznačné a nepriehľadné. Transparentnosť a publicita zabíja.“ (s. 138).
Ostatná kapitola tejto knihy má názov Závery. Autor v nej zhŕňa konkrétne ponaučenia z prípadových štúdií, uvádzaných na stránkach knihy. Ide o nezamýšľané, ale predvídateľné negatívne dôsledky metrík, ktoré v jedenástich vystihujúcich charakteristikách uviedol. Ku kľúčovej otázke kedy a ako metriky využívať autor knihy píše: „ … meranie nie je alternatívou k úsudku, meranie vyžaduje úsudok; úsudok o tom, či merať, čo merať, ako vyhodnocovať význam toho, čo bolo merané, či odmeny a pokuty budú spojené s výsledkami a komu meranie dávať k dispozícii.“ (s. 148). Úplný záver knihy tvorí kontrolný zoznam toho, čo tvorí esenciu celej knihy. Predstavuje ju desať otázok, ktoré sa týkajú metrík a s nimi spojených možných, či nemožných postupov. To sú podstatné otázky, na ktoré je potrebné hľadať v praxi optimálne a správne odpovede.
A nakoniec uvážený názor autora tejto pozoruhodnej, transparentnej a provokatívnej knihy: „Množstvo dôležitých vecí je príliš závislé na úsudku a interpretácii, než aby bolo riešiteľné štandardizovanými metrikami. A nakoniec, nie je to len problém metriky verzus úsudok, ale metrík ako podkladov k úsudku, čo znamená vedieť, akú váhu dať metrikám s ohľadom na ich charakteristické skreslenie a s ohľadom na to, čo nie je merateľné. Príliš mnoho politikov, biznismenov i akademických funkcionárov to v posledných dekádach stratilo zo zreteľa.“ (s. 153).
Recenzovaná kniha je elegantnou kritikou posadnutosti metrikami, obsahuje veľké množstvo informácií, ktoré môžu zaujať tých čitateľov, ktorých sa priamo dotýkajú. Rozhodne ju odporúčam do pozornosti tým, ktorí sa v jej obsahu z akéhokoľvek dôvodu nájdu.
