Už v úvode knižky jej autori píšu, že oni sami manipulujú s čitateľmi, keď ponúkajú pre ňu takýto názov v dobe, v ktorej sa denne stretávame s rôznymi podobami manipulácie. Autori tiež vážne tvrdia, že kniha je unikátna svojou formou, obsahom a vznikom. Vysvetľujú i prečo. Ku vzniku tejto knižky prispelo mnoho prednášok pre mnoho ľudí a vedecko-pedagogická činnosť autorov v uvedenej problematike. Vznikla táto knižka, ktorá sa netvári ani ako informačne vyčerpávajúca, ani ako akademicky precízna. Je rozčlenená do šiestich kapitol.
Prvá kapitola má názov Čomu čelíme? Podrobne sa v nej objasňujú hlavné pojmy problematiky ako sú fake news, dezinformácia (čo je totožný pojem), misinformácia (alebo fáma).Obe majú spoločný, nepravdivý a zavádzajúci obsah, avšak fáma je šírená bez vedomia, že ide o lož. Podľa autorov, totiž aby dezinformácia bola úspešná je potrebné, aby bola uveriteľná a aspoň čiastočne pravdivá. Ďalším faktorom o uveriteľnosti dezinformácie je jej prispôsobenie sa kultúrnemu kontextu. Tretím dôležitým predpokladom uveriteľnosti je aby sa dostala k publiku viacerými kanálmi. Ide tu o zdieľanie a šírenie správy. Autori v knižke stručne, no informovane na príkladoch objasňujú, kde sa vzal pojem dezinformácia, ako vznikol a kedy. Idú hlboko do histórie a pútavo uvádzajú niekoľko príkladov dezinformovania z dávnej a novšej histórie ľudstva. Príbehy o aténskom vojvodcovi Themistoklovi, ktorý dvakrát oklamal perzského kráľa Xerxa, o operácii Trust z akcií sovietskej tajnej polície a spravodajskej služby, o vylodení spojencov v operácii Overlord v Normandii počas 2.svetovej vojny, o operácii Neptún, ktorú zinscenovala československá štátna bezpečnosť v šesťdesiatych rokoch minulého storočia na šumavských jazerách, či o operácii Infektion o šírení vírusu HIV a AIDS z amerických západných laboratórií do krajín východu. Veľká časť prvej kapitoly je venovaná najefektívnejšiemu nástroju dezinformácie – propagande, ktorý dnes zažíva renesanciu a na internete je ako doma. Jej vymedzenie znie: „Zmyslom propagandy je pôsobiť na publikum a úmyselne formovať jeho myšlienky, postoje a správanie s cieľom dosiahnuť reakcie v súlade s úmyslami a potrebami propagandistu” (s. 15). Zaujímavé je rozčlenenie propagandy na tri hlavné smery (autorom je britský historik českého pôvodu Zbyněk Zeman), ak sa dá zistiť jej zdroj. Je to tzv. biela propaganda, ktorá je takmer totožná s pojmom public relations(!) „Využíva pravdivé a objektívne informácie k ovplyvneniu verejnej mienky, mobilizácie obyvateľstva, alebo k propagácii hnutia či aktivity.“ (s. 15). Protikladom je čierna propaganda, ktorej nástrojmi sú polopravdy, vierohodne pôsobiace dezinformácie alebo škandalizácia, ktorá má pošpiniť a oslabiť protivníka. Je skrytá a má falošné a zavádzajúce zdroje. Bolo ju možné vidieť napr. v amerických prezidentských voľbách v roku 2016, kedy sa realizovala intenzívna dezinformácia v závoji čiernej propagandy, napr. v súvislosti s kandidátkou na prezidentku USA Hillary Clintonovou, ale aj inde. Tretím smerom propagandy je sivá propaganda, ktorá sa nachádza medzi dvoma uvedenými smermi. Môže sa javiť ako neutrálna až pozitívna, využíva väčšinou pravdivé argumenty a objektívne ich prezentuje, ale informácie nemôžu byť spoľahlivo overené a ich zdroj nemusí byť známy, čo ju robí najtajomnejšou z týchto typov. Na ďalších stránkach knižky autori podávajú dobre vybraný prehľad histórie pojmu propaganda. „Pôvod slova propaganda nájdeme v latinskom slove própágáre, čo v preklade znamená rozhlasovať, rozširovať, či rozmnožovať.“ (s. 17). Počnúc 17. storočím, kedy bol vo Vatikáne po prvýkrát tento pojem použitý, sa neuveriteľne ujal a využíval. Propaganda však existovala oveľa skôr. Historicky v staroveku bola propaganda zameraná na armádu, na prípravy na vojny a na vojenské úspechy. Napr. Alexander Veľký, Rímska ríša vo veľkom využívali propagandistické nástroje. Autori uvádzajú príklady využitia propagandy v križiackych výpravách, využitie propagandy v Lutherovej reformácii, keď vynález kníhtlače zmenil celý vtedajší i budúci svet, francúzska revolúcia s postavou Marianny vrátane symbolov slobody, bratstva a rovnosti. Celá prvá a druhá svetová vojna bola, podľa autorov, „totálna propaganda v totálnej vojne”.
Druhá kapitola má názov Ako dostať dezinformácie k ľuďom. V tejto kapitole autori stručne predstavujú čitateľom podstatu médií od praveku, cez stredovek, novovek až po modernú dobu. Rozvoj médií nastáva s rozvojom technológií. Médiá sa stávajú masovými. Sú lacné, sú všade a sú zábavné. Ale to médium, ktoré vládne svetu je – internet. Za svoj vznik a rozvoj vďačí americkému ministerstvu obrany, ktoré sa podieľalo na jeho vzniku a ďalšom používaní. Prvou bola počítačová sieť ARPANET v roku 1969, ktorá bola schopná prenosu dát, potom vznikla služba www, ktorá vzišla zo švajčiarskeho Centra jadrového výskumu CERN. „To čo začalo ako experiment skupiny nadšencov je pravdepodobne najvplyvnejším vynálezom v ľudskej histórii” (s. 40). Internet je médium, ktoré nemá tzv. gatekeeperov (okrem serverov polície a vlastného svedomia), tak ako ich majú spravodajské médiá, a to ho robí omnoho slobodnejším miestom, oproti ostatným.
Tretiu kapitolu nazvali autori Doba internetová. Autori konštatujú, že polovica našej planéty surfuje na internete. Googlujeme, sharujeme, lajkujeme, postujeme, sme online, niektorí aj nonstop. Liečime sa na internete, liečime sa z netolizmu, t. j. zo závislosti na internete. Internet je obrovský trh s obrovským množstvom informácií a dezinformácií… „Internet umožňuje dezinformátorom a propagandistom ľahký prístup k obrovskej mase ľudí, ktorá je potom často i sama ochotná dezinformáciu zdieľať a šíriť ďalej medzi svojich priateľov, či už jej sama verí alebo nie.” (s. 44). Virtuálny svet má rôzne spravodajské servery, konšpiračné webové stránky, YouTube, sociálne siete, blogy… Autori podávajú prehľad niekoľkých vážnych pascí, ktoré číhajú na ľudí na internete. Na prvom mieste sú to hoaxy, ktoré majú jeden spoločný znak – nabádajú k ďalšiemu rozosielaniu a šíreniu, majú rôzny obsah ako napr. zábavné informácie, urgentne nebezpečné informácie, falošné prosby o pomoc, citové vydieranie, varovanie, obťažujúce informovanie, nebezpečné rady. Môžu zničiť povesť človeka, môžu spôsobiť zneužitie osobných údajov. Autori tu zdôrazňujú, že fake news sú novým pojmom pre už staré známe dezinformácie. „Dezinformácie oproti hoaxom vznikajú so zámerom manipulovať ľuďmi a ich tvorcami môžu byť trebárs i vlády jednotlivých štátov.” (s. 46). Objavujú sa v médiách a k ich masívnemu šíreniu dopomohol internet a sociálne siete. Fake news nie sú doménou len bulvárnych médií, môžu byť nebezpečné a ovplyvňovať naše myslenie aj na iných stránkach. Súčasťou kapitoly sú tiež príklady o šírení hoaxov na internete. Významnou témou tejto kapitoly recenzovanej knižky sú konšpiračné teórie. Veď ich poznáte: 9/11, G20, G8, NOW, Area 51, UFO, HAARP, JFK, čipovanie, očkovanie, pristátie na Mesiaci, Zem je plochá, Elvis žije ap. Je ich na internete veľmi veľa. Čo sú to zač? Sú to v podstate príbehy o spiknutí. „Základom je viera v to, že naše životy ovláda niekto iný. Alebo, že nám prinajmenej niekto o určitých udalostiach klame. Ten, kto ovláda naše životy a celý svet, k tomu má vždy nejaký dôvod: získať moc, zbohatnúť alebo trebárs znížiť pôrodnosť.” (s. 49). Autori sa snažia vysvetliť, že náš mozog funguje tak, že keď si nevieme niečo vysvetliť, pretože tomu nerozumieme, tak porovnávame novú informáciu so starou, hľadáme zmysel a účel a pridáme novú konšpiráciu spolu s tajomnom a organizáciou, ktorá stojí za ňou. Prispieva k tomu aj spoločenská tolerancia konšpiračných teórií vo svete, silná medializácia a obľuba v románoch a filmoch a v dokumentoch televízií. Konšpirácie sa stali súčasťou našich životov, je potrebné k nim pristupovať kriticky, nevymazať a necenzurovať na webe všetko. Takýto postup nás môže obohatiť a možno ním nájsť i zrnko pravdy. Nástrojom prístupu ku konšpiráciám je jednoducho kritické myslenie. K šíreniu informácií, dobrých aj tých zlých, v dnešnej dobe napomáhajú sociálne siete. Môžeme sledovať celý svet a celý svet môže sledovať nás. V priamom prenose. Môže to skončiť kyberšikanou. Krutým príkladom je kauza Modrá veľryba z ruskej Sibíri, kde došlo k mnohým samovraždám mladých ľudí. Medzi účastníkmi diskusií na sociálnych sieťach sa vyskytujú prispievatelia – tzv. trollovia, ktorí píšu nezmysly, urážky a vulgarizmy. Sú anonymní a správajú sa agresívnejšie ako v reálnom živote. Zabávajú sa a niektorí sú za to platení. Je smutným zistením austrálskych psychológov, že internet v ľuďoch prebúdza prakticky to najhoršie, kam patrí i zámerné ubližovanie ľuďom. Trollovia majú vysoko postavenú latku sadizmu, ktorá sa týka viac mužov ako žien.
Štvrtou kapitolou knižky je Manipulácia. „Od manipulácie je len kúsok ku lži, s pravdou nemá nič spoločné. Pokiaľ sa nami niekto snaží manipulovať, snaží sa nás oklamať, rozhodovať za nás a znemožňuje nám vytvoriť si vlastný názor.” (s. 58). Je to téma stará storočia, ale techniky manipulácie sa prispôsobili veku internetu. Často ich ponúkajú tzv. alternatívne médiá. Často takéto média zdieľajú dezinformácie. Takéto média kritizujú a obviňujú klasické média zo lží a zatajovania faktov. Vytvárajú spindoctoring, čo je manipulácia verejnej mienky prostredníctvom médií. Medzi výskumom zistené manipulačné techniky sa najčastejšie zaraďujú: fabulácia, zvaľovanie viny, nálepkovanie, vyvolávanie strachu, hra s emóciami a manipulácia s obrázkami. Autori v tejto kapitole stručne a opäť s príkladmi charakterizujú jednotlivé manipulačné techniky. Fabulovať znamená klamať a je jedno, kde sa začne, na začiatku, alebo v strede. Príkladom sú konšpiračné teórie, vytrhnutie faktu z kontextu, selektívny výber informácií, tendenčný výber štatistiky, citovanie významných odborníkov, ktorých nikto nepozná, „dôveryhodný zdroj”, prekrúcanie udalostí. Zvaľovanie viny a nálepkovanie patrí medzi najjednoduchšie formy manipulácie, kedy je treba vytvoriť obetného baránka. Ide o stereotypy a zjednodušovanie, čo zaváži v snahe ako prežiť v komplikovanom svete. Pri nálepkovaní je vinník poškodzovaný, urážaný preto, aby boli od neho odohnaní prípadní podporovatelia. Manipulácia s obrázkami sa týka ilustrácií, fotografií, videí a zvukových záznamov. Uvádzajú sa tri najčastejšie spôsoby manipulácie: chybné vyloženie súvislostí, manipulácia subjektu pred zachytením okamžiku a manipulácia po vzniku fotografie – digitálna úprava. Každú z uvedených techník autori pomocou ukážok fotografií v knižke zrozumiteľne objasňujú a vysvetľujú. Píšu tak o fotomontáži, o retušovaní tela, retušovaní tváre, retušovaní miesta udalosti, farbou, jasom, kontrastom. Je teda fakt, že manipulácia nás sprevádza od útleho detstva, vo výchove rodičov, v emóciách, ktoré ju sprevádzajú. Hra na city je najsofistikovanejšia forma manipulácie, ktorá existuje aj vo svete médií. „Kúzlo je v jednoduchosti a neustálom opakovaní, ktoré má za cieľ ovplyvniť a zmeniť náš postoj. Manipulátori využívajú nekalé praktiky a mieria na naše city – od strachu, nenávisti a pýchy cez závisť až po solidaritu a radosť.”(s. 73).
V piatej kapitole s názvom Prečo a ako to funguje sa autori zamýšľajú nad tým, ako v online prostredí sociálnych sietí nachádzame a spracovávame informácie, pričom náš mozog nie je na spracovanie tak veľkého množstva informácií vybavený a jeho poznávacia kapacita je obmedzená. Preto sme naprogramovaní zovšeobecňovať, zjednodušovať a vytvárať stereotypy. Robíme si „skratky”. Vnímame to však negatívne, ale je to praktické pre človeka. „… podvedomé myšlienkové skratky a ďalšie „triky”, ktorými si náš mozog uľahčuje prácu, nám dovoľujú normálne fungovať. Bohužiaľ ale zároveň negatívne ovplyvňujú našu schopnosť efektívne triediť informácie od dezinformácií… Propagande sa tak otvorili nové možnosti, ako nahradiť svoju stratenú schopnosť cenzurovať média. Kombinácia slabín ľudského mozgu a vplyvu sociálnych sietí dala vzniknúť novej metóde manipulácie – cenzúre samotného ľudského vnímania.“ (s. 79). V tejto kapitole sa autori na základe zaujímavých výsledkov vedeckých výskumov v rámci sociálnych experimentov, ktoré uskutočnili renomovaní svetoví vedci, snažia poukázať na to, ako funguje náš mozog pri prijímaní informácií a ako ich rozlišuje. Uvádzajú, že tvorcovia propagandy a dezinformácií vedia o slabinách mozgu a vedia to dobre využiť. Sociálne siete sú im veľmi nápomocné. „Propaganda tak s verejnosťou nemanipuluje len obsahom alebo formou správ, ale i jej objemom. Kobercové bombardovanie dezinformáciami totiž dokáže ovplyvniť väčšinu z nás. Vytvára dojem davového presvedčenia, ktoré si náš mozog rád zamieňa za realitu.”(s. 90). Autori knižky aj tu ponúkajú príklad masových dezinformácií na sociálnych sieťach ako recept na informačnú katastrofu. Mnohé správy, ktoré sme prijali zabúdame, pretože naša pamäť nie je neobmedzená. Ide pritom aj o dôveryhodnosť informačných zdrojov, kedy zapracuje spáčsky efekt, teda princíp, kedy správa a jej zdroj sú pre mozog dve samostatné informácie, pričom platí, že si spravidla lepšie pamätáme samotnú správu ako jej zdroj. Zdroj môže byť nedôveryhodný a nemusí nás zaujímať. Autori poukazujú na tieto otázky sociálnych sietí vo svete i u nás. Veľkým problémom dnešných čias je vytváranie atmosféry nedôvery úzkosti a klamstva, keď sú dnes fake news, lži a vymyslené správy bežné. Celosvetovým trendom je fakt, že médiá strácajú dôveru svojich čitateľov. Autori v kapitole na príkladoch analyzujú princípy dôvery a nedôvery v médiá, ktorých veľký počet ponúka rôznorodú zmes spravodajských štýlov, vrátane bulvárnych prístupov a populistických informácií. Autori ďalej uvádzajú, že významným problémom sú informačné a sociálne bubliny, ktoré vedú k posilňovaniu vlastného svetonázoru tým, že do nich prejde len obsah, ktorý tento svetonázor podporuje. Nehodiace obsahy si filtrujeme sami, alebo to urobia internetové algorytmy a nastáva izolácia vo vlastnej informačnej bubline. Izolácia v bublinách slúži ako podhubie pre šírenie dezinformácií, čo je nebezpečné pre spoločnosť. „Algorytmy sú v podstate mechanizmy, ktoré najväčší internetoví hráči (Google, Facebook, Twitter, Instagram a ďalší) používajú k tomu aby, sledovali naše správanie a na základe týchto informácií prispôsobili obsah a reklamu, ktoré nám zobrazujú.“ (s. 114). Autori v kapitole uvažujú ako tieto sociálne bubliny eliminovať, ako v súčasnom čase akcelerácie nášho sveta rozvíjať mediálnu gramotnosť a kritické myslenie, ktoré je možné rozvíjať najmä vzdelávaním v školách.
V šiestej kapitole s názvom Ako sa tomu brániť uvádzajú autori knižky veľmi konkrétne rady, typy a pravidlá ako si poradiť s propagandou, dezinformačnými správami a hoaxami v médiách. Veľké možnosti v Českej republike vidia autori knižky v realizovaní občianskej spoločnosti i prostredníctvom konkrétnych iniciatív a projektov, ktoré v kapitole uvádzajú. V závere kapitoly analyzujú kľúčový pojem fake news a jeho využívanie a uplatňovanie vo vybraných svetových médiách a v politike. Záver knižky tvorí komentovaný zoznam vybraných knižných titulov, vzťahujúcich sa k hlavnej problematike knižky.
Čo napísať o recenzovanej knižke nakoniec? Nemyslím si, že je to najlepšia kniha o danej problematike, ale je poučná, názorná a užitočná pre čitateľov, napriek tomu, že je v nej zhromaždené veľké množstvo informácií objektívneho, ale i subjektívneho charakteru. Vzhľadom na tému, nemožno si nepoložiť otázku- a čo keď je to aj inak a čo keď uvádzané informácie o fake news, nie sú fake news? Záujemcom o túto problematiku ju práve preto možno odporúčať.
