Názov recenzovanej knižky pokračuje podnázvom: Ostatných aj sami seba, keď sa pokúšame schudnúť, nosíme značkové výrobky alebo platíme dane. V tomto druhom vydaní knižky napísal sám autor predslov, venovaný slovenskému čitateľovi. Píše v ňom, okrem iného, že v nečestnosti ľudí rôznych krajín je málo rozdielov. Iste, v správaní ľudí sú mnohé kultúrne rozdiely… ale hoci sa správanie ľudí líši, „podstata základných rozhodnutí je zvyčajne rovnaká, naprieč kultúrami“.
Najprv niekoľko údajov o autorovi. Dan Ariely je americko-izraelský profesor psychológie a behaviorálnej ekonómie na Dukovej univerzite v USA, o ktorom bolo v roku 2021 uvedené, že niektoré dáta z jeho výskumných experimentov z roku 2012 boli pravdepodobne sfalšované! Ariely však už v roku 2020 uviedol, že sa mu nepodarilo jeho vlastné výsledky replikovať, čo pravdepodobne prispelo k odhaleniu sfalšovaných dát. Princípy validity a reliability sú totiž podmienkou poctivosti a objektívnosti vedeckého skúmania. Nebolo pritom isté, kto tie dáta sfalšoval. Vo Wikipédii je uvedené, že Arielymu bol udelený zákaz vykonávať na škole experimenty po dobu jedného roka a tak odišiel z MIT na Dukovu univerzitu. Uvádza sa tam tiež, že niekoľko výskumných skupín nedokázalo replikovať jeden z jeho známych výskumov, v ktorom Ariely ukázal, že ľudia sú menej náchylní k podvádzaniu po tom, čo im je pripomenuté Desatoro. Je paradoxné, že Dan Ariely je nositeľom Ig Nobelovej ceny, čo je americké ocenenie, parodujúce Nobelovu cenu za neobvyklé, alebo triviálne výsledky vedeckého výskumu. Na tejto kauze, ktorá ho sprevádza, „možno ukázať peripetie vedeckého výskumu, replikačnú krízu, či význam dôvery medzi členmi vedeckého tímu“ možno čítať v internetovej blogosfére.
Považovala som za potrebné uviesť tieto údaje, ktoré ale nijako neznižujú predmet, obsah a význam recenzovanej knižky, len som bola zvedavá, ako jej porozumieť a uveriť autorovi a jeho spolupracovníkom vo výskume: ako, kedy, kde, prečo a načo klameme.
Recenzovaná knižka obsahuje desať kapitol, úvod, dve strany poznámok a päť strán použitej a odporúčanej literatúry. Knižku autor napísal na základe svojich behaviorálnych výskumov a všetky jeho úvahy o poctivosti a nečestnosti ľudí vychádzajú zo spolupráce s dvadsaťjeden kolegami a univerzitnými spolupracovníkmi. Všetky uvedené experimenty, ako pochopiť podvádzanie a klamanie, sú konkrétne a dosť podrobne popísané i s možnými dôsledkami pre človeka a spoločnosť.
Úvod knižky má názov Prečo je nečestnosť taká zaujímavá. Autor v nej vysvetľuje, že platí model racionálneho páchateľa, keď zvažujeme, čo je pre nás výhodné, teda rozhodujeme sa podľa analýzy nákladov a výnosov, ktoré údajne vyvolávajú nečestné správanie. Zaujíma ho, prečo sme niekedy poctiví, zaujíma ho spoločenská stránka nečestnosti, vrátane toho, ako ostatní ovplyvňujú naše chápanie toho, čo je správne a čo nesprávne, zaujímajú ho naše sklony k podvádzaniu, keď ostatní môžu mať prospech z našej nečestnosti. Autor o tom píše takto: „Prvotným cieľom tejto knihy je zaoberať sa racionálnymi silami nákladov a výnosov, ktoré údajne vyvolávajú nečestné správanie, čo však … nie vždy platí, ako aj iracionálnymi silami, o ktorých si myslíme, že na nich nezáleží, ale opak môže byť pravdou. Budeme sa zaoberať silami, ktoré nás ženú k podvádzaniu a bližšie sa pozrieme aj na to, prečo sme inokedy poctivé, preskúmame základné sklony súvisiace s nečestnosťou. Budeme sa tiež zaoberať spoločenskou stránkou nečestnosti, vrátane toho, ako ostatní ovplyvňujú naše chápanie toho, čo je správne a čo nesprávne, ako aj našim sklonom k podvádzaniu, keď ostatní môžu mať prospech z našej nečestnosti. Nakoniec sa pokúsime pochopiť ako nečestnosť funguje, ako závisí od štruktúry nášho každodenného prostredia a za akých podmienok máme sklon k čestnému, či nečestnému správaniu (s. 17-18).
Autorov štýl je zrozumiteľný, často vtipný, často prekvapujúci. Tézu, že všetci niekedy klameme, potvrdzuje i sám autor osobnými priznaniami v knižke. Táto knižka je, uznajte, veľmi aktuálna pre dobu, v ktorej dnes žijeme. Ponúkam teda prehľad o obsahu jej jednotlivých kapitol.
V prvej kapitole knižky s názvom Test jednoduchého modelu racionálneho páchateľa uskutočnil autor s kolegami rôzne vybrané testy so študentami na hodinách behaviorálnej ekonómie, ktoré im umožnili pozrieť sa na to, ako ľudia podvádzajú, čo ich motivuje podvádzať. „Jednoduchý model racionálneho páchateľa nám hovorí, že ľudia by mali podvádzať, keď majú príležitosť získať viac peňazí bez toho, aby boli prichytení, alebo potrestaní“ (s. 25).
V kapitole knižky s názvom Zábava s faktorom švindľovania by autor chcel zistiť podstatu švindľovania, zistiť kde je tá čiara, po ktorú sa dá ísť. Tie experimenty s morálnymi pripomenutiami, ktoré autor s kolegami robil, naznačujú, že ochotu a sklon podvádzať možno zmeniť, keď nám niekto pripomenie etické normy. Etické kódexy fungujú na mnohých univerzitách, no rýchlokurz morálky nepostačuje.
V kapitole s názvom Golf autor podrobne a farbisto popisuje ako to vyzerá na greene, keď golfista môže posunúť loptičku, posunúť vetvičku a…veď ho nikto nevidí, lebo ak tak urobí, musí to podľa pravidiel započítať ako úder. Úder navyše a prehrá! „Na rozdiel od ostatných športov golf nemá rozhodcu ani porotu, ktorá by dozerala na dodržiavanie pravidiel, alebo rozhodla v sporných situáciách. Golfista, tak ako podnikateľ, sa musí sám rozhodnúť, čo je prijateľné a čo nie.“ (s. 49) Autor v závere kapitoly potom napísal, že sa zdá, „… že podvádzanie v golfe zachytáva množstvo podôb nepoctivosti, ktoré sme objavili pri laboratórnych experimentoch. Keď sú psychologicky vzdialenejší od vykonania nečestného skutku, keď používajú nejaký prostriedok, alebo si to môžu racionalizovať, je pre golfistov – tak, ako pre každého iného človeka na Zemi – ľahšie byť nečestnými.“ (s. 54).
V kapitole s názvom Zaslepení vlastnou motiváciou autor veľmi otvorene, konkrétne aj z vlastnej skúsenosti popisuje situácie konfliktu záujmov v medicíne, v umeleckom svete, vo farmácii, ktoré umožňujú podvádzať. „Napríklad konflikt finančných poradcov, ktorí dostávajú bočné platby, audítori, ktorí pôsobia ako konzultanti pre tie isté firmy, finančníci, ktorí dostávajú vysoké odmeny, keď ich klienti zarábajú, ale o nič neprídu, keď ich klienti vyjdú na mizinu, ratingové agentúry, ktoré sú platené firmami, ktorým udeľujú rating a politici, ktorí prijímajú peniaze a rôzne prejavy priazne od firiem a lobistov výmenou za svoje hlasy.“ (s. 72) Ach, aké povedomé!
Kapitola Prečo to vzdávame, keď sme unavení hovorí o konflikte medzi rozumom a túžbou, keď sa ukáže, že záhadné spojenie medzi únavou a konzumáciou nezdravého jedla nie je výmysel, že ľudia začnú znovu fajčiť po prekonaní krízy, že diéty pod vplyvom stresu nefungujú, že odolávať pokušeniam vyžaduje značné úsilie a energiu. Mnohé testovania autora potvrdili, že ak ste vyčerpaní, budete mať podstatne väčší problém s regulovaním svojich túžob a to môže ovplyvniť vašu čestnosť. Autor sumarizuje svoje zistenia v tejto oblasti takto: „Pochopenie princípu vyčerpania zároveň znamená, že (pokiaľ to môžeme ovplyvniť) by sme mali čeliť situáciám, ktoré si vyžadujú sebakontrolu – napríklad mimoriadne zdĺhavej úlohe v práci – čo najskôr počas dňa, kým nie sme príliš vyčerpaní. Túto radu nie je jednoduché dodržať, pretože komerčné sily okolo nás / bary, nakupovanie cez internet, Facebook, You Tube, online počítačové hry atď. ťažia z pokušenia aj vyčerpanosti, a práve preto sú také úspešné. (s. 86)
V kapitole Kto nosí falošné výrobky, podvádza viac autor pootvoril svet módy aj na základe vlastnej skúsenosti s ňou. Je známe, že napr. oblečením vysielame externé signály kto sme a mali by sme byť tými, za koho sa vydávame. Existuje však aj interná signalizácia. „Základnou myšlienkou internej signalizácie je, že napriek tomu, čo si myslíme, nemáme veľmi jasnú predstavu o tom, kto sme. Väčšinou veríme, že máme najlepší prehľad o našich preferenciách a charaktere, ale v skutočnosti sami seba nepoznáme až tak dobre a určite nie tak dobre, ako si myslíme. Namiesto toho sami seba pozorujeme rovnakým spôsobom, ako pozorujeme a posudzujeme konanie iných ľudí – z nášho konania odvodzujeme, kto sme a čo sa nám páči.“ (s. 91) Výsledky experimentu autora o používaní značkových a falošných produktov naznačujú, že … „nosenie pravého výrobku nezvyšuje našu čestnosť, alebo aspoň nie príliš. Ale ak si raz dáme na seba vedome falošný výrobok, morálne zábrany sa do určitej miery uvoľnia a je pre nás ľahšie vydať sa ďalej nečestnou cestičkou. Aké z toho plynie ponaučenie? Ak nosíte vy, váš priateľ alebo potenciálny partner falošné produkty, buďte opatrní! Cestička k ďalšej nečestnosti môže byť kratšia, ako si myslíte. (s. 94) Autor rezumuje takto: „… falošné produkty majú nielen tendenciu viesť nás k nečestnému správaniu, ale tak isto nás nútia vnímať ostatných ako menej čestných“ (s. 99). Nosenie kópií teda vplýva na etické rozhodnutia. Nuž, zbohom fejkové kabelky, hodinky, voňavky ap.!
Rovnaké princípy, podľa autora sú známe v podvádzaní pri diétach a chudnutí. Autor v tejto kapitole kriticky hodnotí akékoľvek falzifikáty, pretože čo sa týka morálnej hodnoty, falšovanie mení naše správanie, náš obraz o sebe a spôsob, akým vnímame ostatných okolo nás. V kapitole nemôže chýbať zmienka o podvádzaní a falšovaní, pri získavaní akademických titulov. Sic!!! Autor píše: „Ak sa zamyslíme nad týmto typom podvádzania v súvislosti s efektom „kašľať na to“, môže platiť, že falošné akademické tituly často začínajú celkom nevinne. Azda tak, že „predstierame, kým sa nedostaneme tam kam chceme.“, ale keď už sme sa toho dopustili, môže to spôsobiť sklon podvádzať aj pri iných príležitostiach.“ (s. 101). Ach, aké globálne, ach, aké lokálne!
V kapitole Ako podvádzame sami seba, autor knižky, presvedčivo a na príkladoch, uvádza dôkazy a fakty ako zveličujeme, ako klameme sami seba, ako vylepšujeme svoje zásluhy v športe, v umení, vo vojne. „Pravdepodobne existuje množstvo dôvodov, prečo ľudia zveličujú svoje zásluhy. Lenže frekvencia príbehov o ľuďoch, ktorí klamú vo svojich životopisoch, diplomoch a osobných príbehoch prináša zaujímavé otázky: je možné, že keď klameme verejne, tak nám zaznamenaná lož „pripomína“ naše falošné zásluhy a utvrdzuje nás v našich výmysloch? Takže, ak trofej, stužka alebo certifikát predstavujú niečo, čo sme nikdy nedokázali, pomôžu nám falošne veriť vo svoje vlastné schopnosti? Zvýšia takéto certifikáty našu schopnosť sebaklamu?“ (s. 112) Ó, svetoví a naši plagiátori, ó mores!
Sebaklam má podľa autora i príbuzných, sú to: prílišná sebadôvera a optimizmus. Niekedy výhoda, niekedy nevýhoda skreslenia skutočnosti. Keď klameme pre druhého človeka, je to milosrdná lož, kedy zvyšujeme faktor švindľovania, ale nerobíme to zo sebeckých dôvodov, často je to spoločensky zdvorilé a môže to urobiť zázrak. Sám autor to zažil na vlastnej koži. Doslova.
V kapitole Tvorivosť a nečestnosť: Všetci sme rozprávkari, autor uvádza, že všetci konfabulujeme vlastné príbehy a na vine je náš mozog, konkrétne jeho ľavá hemisféra. „Chceme si zdôvodniť, prečo sa správame, ako sa správame, a spôsob ako funguje svet okolo nás … sme stvorenia, ktoré si od prírody rozprávajú príhody, a hovoríme si príbeh za príbehom, kým nám nenapadne vysvetlenie, ktoré sa nám zapáči, a ktoré znie dostatočne rozumne, aby sme mu uverili. O to lepšie, keď nás tento príbeh vykresľuje v jasnom a pozitívnom svetle.“ (s. 119) Autor pripúšťa, že klameme všetci, ja, ty, mama, otec, učiteľ, študent, politik, lekár, pacient … Existujú však i patologickí klamári, ktorí majú zistenú vyššiu konektivitu mozgu, čo znamená, že majú v mozgu s väčšou pravdepodobnosťou množstvo prepojení medzi spomienkami a myšlienkami. „Táto vyššia konektivita a prístup do sveta asociácií uložených v ich sivej hmote by mohli byť tou tajnou prísadou, ktorá z nich robí rodených klamárov.“ (s. 123) Autor vidí prepojenie medzi kreatívnosťou a nečestnosťou tak, že si vieme sami nahovoriť, že robíme správnu vec, aj keď to tak nie je. Tretí faktor, ktorý sa k nim pripája je inteligencia. „Zdá sa, že prepojenie medzi inteligenciou, kreativitou a nečestnosťou je zvlášť prijateľné.“ (s. 125) Autor v závere kapitoly uvádza, že empirické experimenty, ktoré boli urobené, dokazujú, že kreativita je hnacou silou podvádzania, pretože zvyšuje našu schopnosť riešiť problémy, lebo otvára dvere novým prístupom a riešeniam, ale aj originálne obchádzať pravidlá a po celý čas prehodnocovať informácie spôsobom, ktorý slúži v náš vlastný prospech. Och, tí kreatívni klamári!
V kapitole s názvom Podvádzanie ako infekcia autor na základe pozorovaní a uskutočnených experimentov konštatuje, že ľudia sa môžu nakaziť tzv. „bacilom nepoctivosti“ a sami začnú viac podvádzať, čo ho priviedlo k domnienke, „… že keď konáme niečo sporné, akt pozvania priateľov, aby sa k nám pridali, nám môže naše sporné správanie ľahšie ospravedlniť. Napokon, ak naši priatelia prekročili etickú hranicu spolu s nami, nebude sa nám potom zdať náš čin spoločensky prijateľnejší?“ (s.140) Autor doložene uvádza ďalej, že podvádzanie je nielen bežné, ale aj nákazlivé a možno ho stimulovať pozorovaním neetického správania iných osôb v našom okolí. Autor kriticky komentuje napr. akceptovateľné prekrúcanie čísel v bankovníctve i v politike. Osobitne sa vyjadruje k tzv. továrňam na seminárky, či eseje študentov. Píše o tom takto: „Konečný výsledok? Profesori sa nemusia priveľmi tovární na seminárky obávať, aspoň zatiaľ nie. Technologická revolúcia zatiaľ nevyriešila túto špecifickú výzvu pre študentov a tí zatiaľ nemajú žiadnu inú možnosť, iba tvoriť vlastné písomné práce, alebo snáď podvádzať starým dobrým spôsobom a použiť písomnú prácu od študenta, ktorý absolvoval daný predmet minulý semester. Ale ja sa tovární na seminárky bojím a obávam sa signálu, ktorý vysielajú našim študentom – teda inštitucionalizovanej prijateľnosti podvádzania, nielen počas štúdia, ale aj po jeho ukončení.“ (s. 152-153). Ó, nič nové pod slnkom!
Keďže sa nepoctivosť môže prenášať z osoby na osobu prostredníctvom spoločenskej nákazy, je podľa autora knižky potrebné, aby sme nemali ospravedlňovať, prehliadať a odpúšťať ani malé prečiny a podvodíky. A teraz mi autor hovorí z duše, keď píše: „To je dôležité najmä pre tých, ktorí sú v centre pozornosti: politikov, verejne činné osoby, slávne osobnosti a riaditeľov firiem. Môže sa zdať nefér uplatňovať na nich vyšší štandard, ale pokiaľ berieme vážne myšlienku, že verejne vnímané správanie má širší dopad na tých, ktorí toto správanie sledujú, znamená to, že ich neetické správanie má významnejšie dôsledky pre celú spoločnosť.“ (s. 154) Och, v zámku a v podzámčí …
V kapitole Podvádzame spolu autor píše o vplyve spolupráce na čestnosť jednotlivca, či sme v pokušení podvádzať viac, keď sme súčasťou skupiny, alebo nie. Zistenia z oblasti behaviorálnej ekonómie ukázali, že my ľudia máme slabosť pre altruistické podvádzanie, aj keď ledva poznáme osobu, ktorá by z nášho nepoctivého správania mohla profitovať. Autor po experimentálnych skúsenostiach napísal: „… zatiaľ čo altruizmus môže zvyšovať mieru podvádzania a priamy dozor ju znižovať, altruistické podvádzanie premôže účinok dozoru, keď ľudí uvedieme do situácie, kde majú možnosť socializovať sa a byť pozorovaní.“ (s. 162).
Ostatná, či posledná kapitola knižky má názov Pomerne optimistický záver s podnadpisom Ľudia nepodvádzajú dosť! Autor v tejto kapitole zhŕňa všetky svoje úvahy, myšlienky, poznatky o podstate čestnosti a nečestnosti z mnohých experimentov s tisíckami osôb, ktoré stretol. Porovnáva čestnosť a morálku v niektorých krajinách sveta, napr. v Izraeli, kde žil a v USA, kde žije teraz, berúc do úvahy kultúrne rozdiely v týchto krajinách.
Zaujal ho v tejto súvislosti, aj u nás verejne známy fenomén plagiátorstva, ktorý sa niekde vo svete berie veľmi vážne a niekde, len ako poker medzi študentom a fakultou. Niekde sa negatívne skôr vníma fakt, že vás pri tom prichytia, ako fakt samotného podvádzania. Autor venoval v knižke krátku pozornosť i všeobecne známemu spôsobu podvádzania – nevere, no uviedol, že v tomto prípade mu chýbali údaje, ktoré sa ťažko odhadujú.
V závere kapitoly a vlastne celej knižky uviedol, že pri nečestnosti existujú racionálne a iracionálne sily, ktoré na nás pôsobia. Nevieme rozpoznať, ktoré sily pôsobia a ktoré sú nepodstatné. Odpoveď možno preto neustále nachádzať vo vedeckých psychologických experimentoch a vo výskume v behaviorálnej ekonómii. Že nečestnosť je „výborným príkladom našich iracionálnych sklonov“ je jedna z odpovedí. Knižka končí prekvapujúcim pozdravom autora: Iracionálne váš, Dan Ariely.
Čo nám chcel autor odkázať? Že aj on patrí do systému? Túto aktuálnu knižku odporúčam do pozornosti všetkým, lebo sa týka všetkých. Odporúčam ju pedagógom, manažérom, politikom, športovcom i umelcom, lebo sme všetci v systéme pôsobenia racionálnych a iracionálnych síl.
